Od Hodvábnej cesty po nezávislosť. Predstavte si krajinu, cez ktorú kedysi viedla slávna Hodvábna cesta. bolo križovatkou kultúr, obchodu a dobrodružstva. Po storočiach pod nadvládou Ruského impéria a neskôr Sovietskeho zväzu sa v roku 1991 stal nezávislou krajinou. Odvtedy prešiel mnohými zmenami, ale jeho podstata zostáva autentická – horská, divoká a nepolapiteľná.

Je Kyrgyzstan bezpečný? Ak vás desia stereotypy o stredoázijských krajinách, tak môžete zostať kľudní. Kyrgyzstan je pre cestovateľov relatívne bezpečný. Kradne sa ojedinelo a miestni sú ľudia, ktorí si úprimne vážia vašu prítomnosť. Samozrejme, zdravého rozumu nie je nikdy dosť.

Víza pre občanov EÚ? Dobrou správou je, že  je pre občanov mnohých krajín EÚ bezvízový! Môžete tu stráviť až 60 dní bez akejkoľvek administratívnej záťaže. Zostáva už len zbaliť batoh a vyraziť.

Internet a mobilné siete Áno, 21. storočie dobehlo aj túto stredoázijskú krajinu. S jednou výnimkou:  Zatiaľ čo vo väčších mestách je internetové pokrytie takmer všade,  v horách si to užijete  v štýle  “offline is the new luxury.” Na zdieľanie fotiek z nádherných horských scenérií ale určite dôjde, pričom lacnú dátovú SIM kartu tu ľahko zoženiete takmer všade – a ideálne rovno pri východe z letiska.

Príroda v hlavnej úlohe: Ak hľadáte dokonalú horskú terapiu,  je to pravé miesto pre spojenie s prírodou. Hory pokrývajú približne 94 % územia Kyrgystanu, aj preto je krajina známa ako „Švajčiarsko Strednej Ázie“. Väčšinu územia tvoria pohoria Tian Shan a Pamir-Alaj, pričom mnoho vrcholov presahuje výšku 4000 metrov nad morom. A ak aj nepatríte k profi horalom, verte, že minimálne okolité scenérie, vysokohorské jazerá, pláne s divokými koňmi a rozpínavými riekami sa vám zaručene vryjú pod kožu.
Tu je niekoľko highligtov:

• Jazero Issyk-Kul: Druhé najväčšie horské jazero na svete, kde môžete plávať alebo len tak relaxovať na pláži.
• Tian Shan: Pohorie, ktoré doslova volá po tom, aby ste vyrazili na autentický trek.
• Ala Archa: Národný park blízko Biškeku, kde každý krok stojí za to.
• Son-Kul: Magické jazero na horskej plošine, ideálne pre milovníkov koní a autentického jurtového ubytovania.
• Jeti-Oguz: Legendárna červená skalná formácia, ktorá rozpráva starodávne príbehy.
• Arslanbob: Najväčší orechový les na svete.

Miestna mena a ceny. Kirgizský SOM (KGS) je miestna mena, pričom jedno euro je približne 100 KGS. V praxi to znamená, že za 5 eur sa najete priam kráľovsky. Na jeden týždeň potrebujete približne 150-200 eur, ak chcete cestovať rozumne, ale nie na ultra-low-cost úmorne. Nemusíte sa však báť, že by ste prišli o autentický zážitok, o ten sa vám postará miestna doprava – rozhegané dodávky, taxíky z roku pána a podobné miestne “vychytávky”.

Kedy je najlepší čas vyraziť? Najlepší čas na návštevu Kyrgystanu je od jari do jesene, keď krajina ponúka najpríjemnejšie podmienky pre rôzne aktivity. Leto je ideálne na autentické horské treky a objavovanie fascinujúcej prírody, keď sú vysokohorské chodníky dobre prístupné a počasie stabilné. Jar a jeseň prinášajú príjemné teploty, ktoré sú ideálne na spoznávanie kultúrneho dedičstva, tradičných miestnych trhov a mestských oblastí. Každé z týchto období ponúka jedinečný pohľad na krajinu a umožňuje návštevníkom zažiť Kyrgystan v jeho najlepšej podobe.

Miesta, ktoré nemôžete minúť:

• Biškek: Hlavné mesto, kde sa mieša sovietsky šarm s modernou atmosférou.
• Osh: Mesto na juhu, známe svojím bazárom a horou Sulaiman-Too.
• Karakol: Ideálny východiskový bod pre autentické horské dobrodružstvá.
• Cholpon Ata: Mesto na brehu Issyk-Kul, známe petroglyfmi a letnými festivalmi.
• Tashkent: Hraničný bod s Uzbekistánom, kde zažijete mix kultúr.
• Naryn: Tradičný kultúrny uzol s nezabudnuteľnými horskými scenériami.

Maršrutka alebo tajomstvomiestnej dopravy Maršrutky sú minibusy, ktoré sa stali ikonou stredoázijskej dopravy. Premávajú bez cestovného poriadku, no so schopnosťou dostať vás takmer kamkoľvek. Naviac, za skutočne drobný poplatok.

Typické jedlo:

• Plov: Ryža, mrkva, baranina – typické, jednoduché, geniálne.
• Lagman: Cestoviny s omáčkou plnou zeleniny a korení.
• Kumys: Kvasené kobylie mlieko, ktoré si buď zamilujete, alebo nenávidíte.

Kultúra a špecifiká: Miestni obyvatelia, hrdí na svoju bohatú históriu a nomádsku tradíciu, sú známi svojou mimoriadnou pohostinnosťou. Majestátne pohostenie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou ich kultúry, sa nepatrí odmietať, a často ho sprevádzajú pútavé príbehy zo života. Verte, tie vás vtiahnu ako stránky fascinujúcich živých kníh. Aj keď im po rusky nemusíte vždy dokonale rozumieť, ich odhodlanie prekonať jazykovú bariéru je obdivuhodné – ich posolstvá si vždy nejakým zázrakom nájdu cestu.

Must-see a must-try

• Jurtové tábory: Skúste prenocovanie v autentickej jurte.
• Kochkor: Centrum remesiel a trhov.
• Treky v horách: Bez nich ako by ste v Kyrgyzstane ani neboli.

Na záver Milý dobrodruh, ak hľadáte miesto plné autentických zážitkov, Kyrgyzstan  vás určite nesklame. Nabaľte si odvahu, otvorte srdce a pripravte sa na cestu, ktorá vás zmení. Šťastnú cestu!

The post Kyrgyzstan – prečo načo začo appeared first on zostandoma.com.

(autentická reportáž týždenného dobrodružstva bez servítky)

Naše cesty sa stretávajú v Istanbule, kde veľmi neuvážene a nevšímavo opúšťame letisko, i keď by nám stačilo len prejsť medzi terminálmi. Nevadí, ďalšia pečiatka do pasu. Staré letisko v Istanbule je na hovno – nefunkčná WiFi, pivo za 15 eur, a tak v podstate len vyčkávame na let, modliac sa, aby čas plynul rýchlejšie.

Po prílete do Kyrgyzstanu, do hlavného mesta Biškek si hneď na letisku kupujeme SIMku – neobmedzené dáta na 30 dní za 8 eur. Deal is done. Nestrácame čas a miestnou maršrutkou sa nechávame odviezť do jednej z viacerých autobusových staníc v meste. Plán je jasný: vybrať cash, nastúpiť na maršrutku do mesta Karakol. Plán je viac-menej úspešný – až na to, že Ceco nemá miesto, a tak sedí 7 hodín v uličke na tvrdej zemi. Paráda. Miestenkový systém v zemi pánu Bohu za chrbtom tu určite nehľadajte. Platí prosté: Kto prv príde, ten prv sedí.  Za 150 miestnych SOM-ov vyrážame hlbžie do hôr. Maršrutka je plná domácich, ktorí sa na nás nechápavo usmievajú. Po ceste máme dve zastávky, kde ochutnávame povestný čaj a nejaké miestne buchty. Fair enough.

Po siedmich hodinách, ktoré pocitovo trvajú 20, konečne prichádzame do cieľového Karakolu, kde naše zdrevené prdele vystupujú na autobusovej stanici.  Keďže hovienko tlačilo už dlhšiu dobu, nie je čas na hrdinstvá – berieme taxík a miestny boss nás vezie do Hostel Nice in Karakol v Karakol-e.

Po krátkom zoznámení s majiteľkou jej oznamujeme náš plán cesty. Neveriaco krúti hlavou, že to nie je možné zvládnuť, že nám asi jebe (mala pravdu), a že umrieme (skoro tiež mala pravdu). Presvedčili ju len Cecove bicepsy a dostatočné zásoby v podobe tuku na bruchu. Obratom ruky volá do kempov, aby nám zabezpečila postele v jurtách na ďalšie noci. Do piatich minút je všetko vybavené: jedlo, nocľah aj šofér na ráno. Excellent service, smooth as fuck. Stále však krúti hlavou nad  Cecovým plánom, ale keďže v horách nie je signál, ani internet, nemá inú možnosť než veriť, že to zvládneme. No, nezvládli sme – hlavne preto, že ten debil Ceco pozrel dĺžku trasy v míľach, nie v kilometroch. Ale o tom neskôr.

Detaily treku sa dajú nájsť aj tu: https://www.alltrails.com/trail/kyrgyzstan/ysyk-kol/ak-suu-highlights

Každopádne, hrdlo je suché, pivo sa samé nevypije, a tak sa presúvame do Karakol Lighthouse. Jedlo fajn, pivo tiež, obsluha by stála za to. Tinder vyklikaný za 8 minút a klasicky nula matches. (aspoň niečo “same as in Europe..”) Dávame Karakolu druhú šancu a obdivujeme výdobytky komunistickej architektúry a kultúry v miestnom parku. Keďže máme za sebou 24 hodín cestovania a budíček na 5 ráno, ukladáme sa relatívne skoro o 11pm. Good night.

Emócie celú noc vibrovali ako Mončín róbertko, a tak jemne polámaní skáčeme z postele na budík o 5 ráno, aby sme stihli posledné kúsky civilizácie, splachovacie WC a signál. Ceco ešte na rýchlo rozdáva pár nevyžiadaných rád pani domácej ako sa správne robí praženica  a o šiestej už skáčeme do zaparkovaného starého Mercedesu, pristaveného pred barák.

Po 40 minútach nás šofér vyhadzuje v Jeti-Oguz, kde začína naša skoro 60 km túra. Veľké plány na rozlúčkovú fotku a posledný srdcervúci status hatí signál, ktorý skončil skôr, než sa to všetko uploadlo. Fail numbr 1. Druhy fail nasleduje v zapätí, keďže Fifťo nesynchronizoval drona a ten hajzel bez internetu dokáže lietať max do 30m vzdialenosti a tak pekne nasratí začíname pochod, nevediac čo nás v ten deň ešte čaká… a že to zlomí nejedno mužské ego. Podľa plánu by sme mali prvý deň prejsť 21km, druhý deň 24km a tretí deň niečo okolo 14km s prevýšeniami 3000m, 3000m a 1400m. Mapy sa tvária súhlasne, a tak smelo do toho. To, že v mapách máme zapnuté míle namiesto kilometrov, zisťujeme až pomerne neskoro, keď už nie je cesty späť.

Každým krokom sme odvarený z prírody viac a viac, často stojíme, fotíme, droníme, scenérie sú úchvatné, krajšie a lepšie než sme si vysnívali. Divoké kone voľne cválajúce pozdĺž kryštálovo modrej rieky z ľadovca v pozadí, masívne pohoria so štítmi a ľadovcami a do toho opustená chatka s babičkou naberajúcu vodu z rieky. Endorfíny pulzujú telom jak na prvej extáze a ja si kušem do pery aby som sa presvedčil, že nesnívam, že to čo vidím, je realita. Am I dreaming ? Na toto nikto z nás nebol pripravený, ani Instagram nás nepripravil dostatočne na to, čo sme tu videli na vlastné oči.  Tak len mlčky kráčame touto nádherou.

Aby nebolo všetko rúžové a chrumkavé, objavujú sa prvé náznaky problémov: Fifťov batoh má excelentných 22kg  (8kg jedla, solárna nabíjačka a plno iných nepotrebných kokotín), a tak často zaostáva a musíme ho čakať, a to ešte v tej najľahšej časti treku. Pojebaný vegán. Tesne po 14tej hodine dorážame pod kopec a čaká nás peklo o akom sa nám nesnívalo., Úprimne, vedeli  sme, že hory Kyrgyzstane asi nebudú ako vybehnúť po asfaltke na Štrbské, ale to čo prišlo, predčilo  očakávania i prípravy. Začína prvé dejstvo. Pod kopcom sa nachádzali 2 malé kempy, kde sme mali ostať na noc, ale my sa tvrdohlavo štveráme do 31% stúpania a z 2400m mame vystúpať do 3950m na cca 3km trasy, ignorujúc mávania a volania miestnych, že to asi nie je dobrý nápad.

Dážď vystriedal mrazivý vietor. Partička 3 mušketierov sa rozpadá hneď po uvedomení, že to nie je vrchol kopca, len ďalší ojeb od neľútostnej hory, a že nás čaká 400m 37% stúpania. Ceco sa odpája od skupinky a razí cestu strmým svahom kamenistej hory. Nohy sa podlamujú, kolena nedržia, cesta nie je, len vychodený náznak trasy v suti kamenia. Každý meter je vydretý, každý meter je vykúpený minutou oddychu a rozdýchavania. Každý meter je boj. Ceco doráža na vrchol prvý, necíti však žiadne nadšenie, žiadny orgazmus ani potešenie zo zdolania kopca, len hnev a úzkosť, že čo do piče sa to pravé stalo. Kŕčovité dychčanie a lapanie po vzduchu prehlušujú len nárazy vetra. Po 20 minútach sa v diaľke objavuje Marek, ktorý si to pomalým tempom razí na vrchol. Fifťo stále nezvestný. Ceco si uvedomuje, že je zle, že situácia sa môže, a aj sa, vyeskaluje veľmi rýchlo hneď ako zapadne slnko, a tak vyráža Fifťovi naproti, aby mu pomohol s batohom. Nachádza ho pod kopcom, bez síl, bez energie, bez odhodlania pokračovať, a tak berie jeho batoh a tlačí jeho bezvládne telo pred sebou.

The post Prejazd do Karakolu, maršrutky a peklo menom Teleti Pass appeared first on zostandoma.com.

17:15 je čas kedy sme všetci spolu na vrchole prechodu ale nenasleduje žiadna oslava, žiadne pivo, len rýchly zostup zo 4000 metrov prechodu čo najnižšie, skalnatou sutinou, na ktorej je zmrznutá vrstva snehu. V takýchto podmienkach človek nevie kam šľape, nohy neslúžia a mozog ide na autopilota. Po 20-30 minútach strmého zostupu si konečne sadáme do zelenej trávy, Fifťo začína javiť známky života, dokáže odpoveď na otázku Áno/Nie, na celé vety sa však ešte necíti. Ceco otvára plechovku piva, s ktorou ho každý posiela do piče a tak ju vypije sám, ťažký život alkoholika v horách.

Letmý pohľad do máp nám berie posledné kvapky optimizmu, Sirota kemp je v nedohľadne. Keďže nám ostáva cca hodina denného svetla a pred sebou mame 12 km, áno DVANÁSŤ kilometrov do Sirota kempu, všetci tak nejak tušíme, že sme si zarobili na slušný problém. Ceco nestráca dobrú náladu, vďaka pivu, ale Fifťo ho v pravidelných intervaloch posiela do piče. Jing Jang ? Ťažko povedať. Neviem.

Počas zostupného pochodu, 8 km dole prudkým kopcom, prichádzame na niekoľko plánov záchrany, každý má však základ v tom, nájsť niekoho na koni / aute, čo nás odvezie do najbližšieho kempu. Podľa mapy (díky Seznam.cz), by sa pod kopcom pri rieke, mal nachádzať kemp… podľa mapy tam je dokonca cesta, takže šance na koňa alebo auto sú vysoké. Teoreticky. Ceco preto prechádza na vyšší rýchlostný stupeň, s tým, že zvyšok skupiny počká dole pri ceste, kde sa pokúsi zohnať nejaký povoz. Po ceste mu skríži cestu stádo divokých kráv a niektorým sa zrejme nepáči jeho pohľad, a tak ho začnú naháňať po lúke, až kým sa im musel stratiť  v lesíku.

Slnko už dávno zapadlo a neostáva nič iné len si svietiť mobilom dole strmým kopcom v lesovytom teréne. Načo by si tento “skúsený horal” so sebou bral čelovku! No jedine na parádu. Nadšenie z kempu pod kopcom sa rozplýva ako prd vo vetre, keďže na danom mieste nie je nič len zaplavený kus lúky. Nie je tam ani živej duše a podľa máp sa najbližší kemp nachádza 4,5km proti prúdu rieky. Podvodný kemp, v ktorom máme ubytovanie je 8 km ďaleko. Nemožné.

Je niečo po deviatej večer, keď sa z lesa vynoria 2 svetlá mobilov, Marek a Fifťo dorazili vcelku rýchlom časovom rozmedz íaby im Ceco oznámil: “sorry jako, žiadny kemp tu nie je”. Neostáva nič iné len sa vydať pozdĺž rieky a dúfať v zázrak. Zázrak prichádza po 200m, kde je cesta pretnutá horskou divokou riekou a my sa pozeráme na zničený most cez rieku, ktorej prebrodenie by sa rovnalo utopeniu alebo v lepšom prípadne smrteľnému  podchladeniu. Zúfalosť vystriedala bezmocnosť a rezignácia v tvárach Fifťa a Mareka. Ceco, autor tohoto precízne naplánovaného výletu, ehm, však nestráca hlavu a vydáva sa pozdĺž rozbúrenej rieky, aby po cca 50m našiel provizórny most. Provizórnosťou rozumej 2 stromy zviazané  k sebe ponad rozbúrenú rieku. Zvyšok posádky síce odmieta tento života ohrozujúci manéver, ale jednoducho nie je na výber, a tak sa vždy dvaja postavia 10m od „mostu“ aby v prípade pádu dokázali tretieho vyloviť. Prechod „mostom“ pripomína scény z hry Tomb Rider kde Lara Croft (Angelina Jolie) prekonávaná obdobne prekážky vo virtuálnej realite a s tromi životmi v zásobe. Vybičovaná atmosféra sa jemne ukľudňuje, keď všetci traja prekonáme rieku a v diaľke vidíme svetlá, oheň, ľudí.

Rusky hovoriaci kempisti nám oznamujú, že musíme odšliapať ďalšie 4km pozdĺž rieky, veľké časti cesty sú zatopené, autá nejazdia a pre kone je už tma. Do pôvodného Sirota kempu nemáme šancu dôjsť a musíme sa zloziť prvom kempe po ceste. Vymrznutý, áno v lesoch 3000m na morom je zima, navyše s premočenými  nohami prichádzame do kempu tesne pred 22:30h. Jemne rozospaný pán nás ukladá do jurty, rozdáva nám spacáky a oznamuje, že raňajky sú  o 8mej ráno. My si líhame spať ale zaslúžený odpočinok a spánok neprichádza, adrenalín v tele pôsobí viac ako čiara pervitínu, ktorá vás drží v pozore celu ďalšiu noc. Too much of everything.

Ráno nás budia hlasy ľudí, ostatných ľudí v kempe, ktorí sa chystajú na ďalší trek. Vyhriaty spacák sa opúšťa ťažko, ale čúranie žiaľ túto partičku vyhráva. Marek vypadá so-so okay ale Fifťo je úplne KO, vyklepaný, jak keby ho nakladala partička Afričanov (pojebaný vegán), a oznamuje nám, že uvažuje o predčasnom ukončení treku a návrate do Karakolu, ktorý sa nachádza po rieke od súčasného kempu a  dá sa tam dostať autom.  Po včerajšku sa mu nikto nečuduje a dokonca sa to zaobíde aj bez uštipačných poznámok. Nasledujú výdatne a luxusné raňajky, sranie v lese a balenie batohu pred trekom. Čaká nás 24km z toho opäť +1600m výšlap do 4000m prechodu. Odporúčania vyraziť pred 9, aby sa to stihlo sa kvôli Fifťovmu batohu opäť nestíhajú, ten chlapec je horši ako žena, 3x vybaliť a 3x zabaliť batoh je j nevyhnutný raňajší rituál. Vyrážame po pol 10  a evidentne Fifťove ego je silnejšie ako svaly, ka tak nakoniec pokračuje s nami. Jiiihaaa.

Po prekročení rieky nastupuje prudký strmák do kempu Sirota (kde sme mali povodne prespať predošlú noc), 500 výškových metrov na 2,5 km láme odhodlanie Mareka a Fifťa pokračovať ďalej. V kempe Sirota začína revolta a odmietnutie pokračovať daný deň v ceste. Nasleduje ostra výmena názorov, ktorá nepotrebuje preklad a pochopili ju všetci medzinárodní návštevníci kempu. Aby bolo jasné, kemp Sirota sú 4 stany uprostred ničoho – lesa, kde nie je ani trochu čo robiť,. Ťažko tu zvládnuť hodinu, nie to ešte celý deň.  Ceco odmieta zabiť deň ležaním v stane kukaním do blba, a tak pokračuje v ceste sám, s tým, že počká zvyšok skupiny v dedine Altynarasan. Tesne pred 11ctou na obed vyráža sám, zatiaľ čo Marek a Fifťo ostávajú v kempe zbierať sily a lepiť zlomené ega.

The post Zostup z Teleti Pass a neúspešný nočný pochod do Sirota kempu appeared first on zostandoma.com.

Hike k jazeru Ala-Kul a  Ala-Kul Pass je zradná kurva, z kempu Syrota začína kopček pozvoľne, človek dá 60% kopcu za ani nie 90 minút, uchlácholí ho to tempo, nadobudne pocit istoty, že to zvládne bez problémov… Skutočné porno však začína 350-400m pod vrcholom k jazeru Ala-Kul, prudký naozaj prudký strmák, chodník je len jemne vychodená cestíčka v sutine skál, terén je nestabilný, šutolina sa kĺže, opäť, vzduch je značne riedky, dýcha sa ťažko, každý 1,5-2 metre človek musí oddychovať, nie je kde sadnúť , o čo sa oprieť, počasie sa mení každých 5 minút, silný nárazový vietor, ostré slnko a dážď. Zdolanie týchto 400m zaberá viac než hodinu a pol a nalamuje odhodlanie pokračovať.

Avšak však človek prekoná tieto neľútostné podmienky, na vrchole hory  čaká najkrajšie, najmodrejšie, najtyrkysovejšie a najčistejšie jazero aké som kedy videl (#jebattatry).  Farba s mixom emócii sa vypáli do mozgu ako značka na riti chovného býka, je to jednoduch onádhera. Neostáva nič iné, len otvoriť pivo a dať si 10 minút ticha, nič, len enjoy the moment.

Po rozjímaní nad životom a dopití piva, viem, že sa musím hýbať ďalej lebo čas je pokročilý a mňa čaká Ala-Kul pass, 4000m prechod, ktorý nebude zadarmo. Cesta vedia pozdĺž jazera a ubieha naozaj pozvoľne, vždy keď je človeku ťažko, pozrie sa na výhľad a hneď je mu lepšie. Také fetovanie prírodou. Cca 400-500m od vrcholu sa cestíčka odkláňa od jazera a naberá 35% stúpanie. Aby bolo jasné, nie je tam žiadny chodník, žiadna trasa, žiadne značky, šutolina z rozpadnutých skál a náznak prechodu niekde v diaľke. Počasie je úplne super, ehm, slnko sa strieda s dažďom každých 30 sekúnd, dýchanie ako čerstvo po orálnom sexe, jemná dezorientácia a vtieravé myšlienky o vlastnej existencii a živote sú tí najlepší spoločníci. Pár lesbických turistiek putujúcich opačným smerom mi naznačuje, čo ma čaká a ja im mojou lámavou španielčinou ďakujem za zničenie posledného odhodlania žiť. Ženy.

Ala-KulVrchol dáva zabrať ale prekonávam ho cca pred 16:30, do kempu mi ukazuje príchod cca 19:00 a ja viem, že som v klídku a môžem si dať piknikové tempo. Niekoľko videí, fotiek, selfíčiek, keďže som na vrchole sám a ide sa dole. No ide, šmýka sa dole a ja začínam chápať o čom hovorili španielske lesby.

Cca 500m pod vrcholom, kam som sa dokĺzal po cca pol hodine, ma zastavuje pánko z jednej z 3 júrt, dávame si spolu čaj a obaja sa tvárime, že si rozumieme a vieme, čo kto hovorí. Ukazujem mu kam smerujem a on, že hmm hmm mal by si si pohnúť mladenčok, a celkom presne nechápe moju chillovú náladičku. Dáme si zbohom a ja naberám kurz k Altyn-Arashan. Asi 8 km svahom dole kopcom sa odráža na mojich ritných svaloch a ja sa po hodine cítim ako čerstvo zaradený väzeň v nápravnom zariadení. Každý krok je cítiť, na nohách a na riti a energii nepridáva ani brodenie rozvodneného horského potoka, Znovu tá pojebaná panenská príroda, a tak bez náznaku mostu alebo brodu, skáčem po kameňoch ako Spiderman. Ale, zázračne (a výnimočne) prechádzam so suchými nohami. Keďže zásoby jedla a vody som spotreboval ešte pred vrcholom k jazeru, že aby sa mi debilovi ľahšie stúpalo, odráža sa na mne hlad a smäd a keď ma pod kopcom zastavuje mladý, asi 9 ročný chlapec, či nechcem odviesť na koni, neváham a posledné 3 km do dediny si užívam na chrbte majestátneho žrebca. Pekne. Fajn to bolo.

V dedine sa nachádza niekoľko kempov, stanov, rôznych rodín, 3-4 murovane domy, dokonca horúce kúpele. Po 30-40 minútach hľadania nachádzam dohodnutý kemp Bulak Say , kde mi miesta babka instantne varí večeru, čaj a ukladá ma do jurty, v ktorej mi držala poslednú posteľ. Good nigh a good job => 24 km a 3200 výškových metrov (1600 hore a 1600 dole)  za 11 hodín. To najťažšie mám za sebou. Váha -5 kg za dva dni. Pupok na chvíľu čau.

Ďalšie ráno ma budia ľudia z jurty, ktorí sa pripravujú na ich časť trek. Ja po raňajkách volím alternatívu Day drinking-u, a tak už pred obedom mám za sebou 3 pivá a z delíria ma prebúdza len babka, ktorá mi nachystala obed. Celý deň sa nesie v znamení piva, chillu, srania v lese, jazde na koni a čakania na tých dvoch opičiakov, ktorých čakal prechod v tento deň. Rád by som napísal niečo zmysluplné, ale opil som sa a vytriezvel až kým neprišli krátko pred 19ctou. Nasledovala večera, ďalšie pivá a zaslúžený spánok.

The post Výstup k jazeru Ala-Kul a prechod cez Ala-Kul Pass do Altyn Arashan appeared first on zostandoma.com.

Ráno náš čaká Michael Hasselhoff s jeho Knigh Rider-om. Cesta k Song Kul je rozmanitá, pozdĺž jazera Issyk Kul, asfaltová cesta sa často strieda s prašnou kamenistou, polorozpadnuté a prázdne kedysi honosné hotely na pobreží sú akousi zašlou pripomienkou veľkolepých komunistických planov, ktoré skončili hneď ako došli peniaze po páde Sovietskeho zväzu. S rozjímania nad životom nás preberá odbočka pri meste Balykchy. Krajina rázne mení charakter a z vyprahnutej púšti z filmu Marťan sa dostávame do zelenej kvitnúcej oázy pozdĺž rieky Chu river. Povinná cik pauza pri jazere Orto-Tokoy s výkladom histórie od nášho šoféra, keďže jazero je dobrých 5 metrov pod obvyklou hladinou, spôsobené suchom a budovaním hrádzí na ruskom území do veľkej miery ovplyvňuje život v regióne, ktorý je na tejto vode závislý. Rusi… Pri mestečku Keng-Suu končia posledné náznaky asfaltovej cesty a začína prašné a kamenisté peklíčko, ktoré sa s nami potiahne až k jazeru na náhornej plošine.

Krajina je opäť ako z Pána prsteňov, nič len zelenou trávou pokryté kopce, bez stromov, bez skál, len zelená perina kam až človek dovidí. Scenérie sa nám vypaľujú do mozgov a my uvoľňujeme atmosféru pokecom o dĺžke orálneho sexe. Stúpame z 2200m do 3500 strmou cestou a Micheal s Night Riderom majú čo robiť udržať auto na kamenistej ceste po upätí kopca. Niekde okolo 3300m prekonávame snežnú čiaru, teplota rapídne klesá a náš šofér si pýta niekoľko fotiek so snehom, že ho už dlhé roky nevidel a zrejme už ani neuvidí.

Po ďalšej polhodine sa konečne dostávame na vrchol, kde nás čaká náhorná plošina, obrovské nekončiace zelené lúky, ktoré pretínajú stáda kráv a občas 2-3 jurty ich pastierov. Offroad štýlom si to valíme k jazeru, kde sa nachádza pomyselne mestečko tejto oblasti, pomyslené mestečko znamená, že tam ja na miesto troch júrt až, 10 júrt. Jazero je obrovské, modré, krásne a nudné. Obrovské hejná komárov znemožňujú fotenie, a tak sa presúvame do jednej z júrt kde nás čaká naozaj kráľovsky obed. Tetuška sa o nás stará ako vlastných a my tak trochu chápeme prečo. V zapätí nám ponúka svoju dcéru na vydaj, milá baba, ale na náš vkus dosť chlpatá. Ponuka je lákavá, ale kopce a kone sa samé nenadronia, takže slušne poďakujeme, zaplatíme a tasíme drona, ktorý konečne môže letieť aj ďalej než 30m (vďaka Elon).

Po 30 minútach a 50 štípancoch súdime, že je čas ísť do piče, fakt neviem čo by sme tam robili celý deň ako nám všade radili, a tak Michal Haselhoff kontroluje ešte posledný krát brzdy na Knight Rider-ovi, posledná rozlúčková fotka, kebyže sa náhodou zabijeme a čau. Cesta naspäť, dole horou nám neostáva nič dlžná, chytáme nápravu na aute a v najbližšej dedine stojíme v servise #SorryMichael . Nie je nič, čo by trochu izolepy a zvárania nespravilo a po pol hodine s miestnym fachmanom sa pohýname ďalej smerom k Balykchy, kde dorážame tesne pred zotmením a výdatným dažďom.

Pocity z tohto mesta sú veľmi zmiešané, cítil som sa tam ako v Hriňovej keď som mal 7 rokov v 1993, flashbacky nás prenasledujú celý večer, hlavne z toho, ŽE TU KURVA NIKDE NEMAJÚ PIVO. Atak si po večeri sľubujeme, že to vynahradíme v hlavnom meste Bishek, kam vyrážame hneď ráno.

FolklórNa miesto turist panoramatického vlaku, ktorého je plný Instagram a chodí raz za deň po 15:00, volíme klasickú marshrutku a za dve hodiny vystupujeme v hlavnom meste. Dopotení, smradľaví a špinaví sadáme do prvej putiky, kde tetuška lieta ako šarkan na špagáte s pivami v ruke. Cely deň sa nesie v chill atmosfére, prechádzky, pivá, pamiatky (nič, čo by ste nenašli na Google) a my sumarizujeme, socializujeme, plánujeme a konštante sa každých 15 metrov  zamilúvame, pretože kirgizské ženy  sú naozaj  prekrásne. Žiaľ, na nejaké seriózne zoznámenia neostáva čas, energia a absencia znalosti azbuky tomu tiež nepridáva 😊. Nuž neostáva nič iné, len dať si 75te pivo a sľúbiť si, že sa ešte raz vrátime. Koniec.

The post Záver treku: Zostup do Ak-Suu, Song-Kul a návrat do Biškeku appeared first on zostandoma.com.