Hneď ako sme si tľapli, začalo sa plánovať. Neveľká krajina na rozhraní juhovýchodnej Európy a juhozápadnej Ázie servíruje poklady cestovateľom na rôzne spôsoby. My sme už v prípravnej fáze rozkľúčovali 3 highligty:

• Kaukaz – tiahne sa severnou hranicou s Ruskom a jednoznačne patrí k najväčším lákadlám pre milovníkov vysokohorskej turistiky. Zobrať to zo západnej strany, vstupnou bránou k hike-u býva najčastejšie mestečko Mestia. Vo vysokohorských dedinkách vás počas trailu láskyplne prenocujú domáci, tešiac sa zo zarobenej koruny. Druhý koniec kaukazského pásma v Gruzínsku sa pýši ikonickou stavbou – Kostolom najsvätejšej trojice, ktorý ojedinele spája históriu krajiny s dych vyrážajúcou prírodou. Tá je v týchto končinách dravšia a vhodná skôr pre hikerov, ktorí zvládnu na chrbte o pár kíl viac a nevadí im nocľah pod širákom. Nie ako nám, rozmaznaným slovenských Pražákom.
• Víno – v krajine považovanej za kolísku vína sú zpomedzi 5-tich regiónov najzvučnejšie oblasti Kachatia alebo Kutaisi. Putovať dolinami a nechať sa opájať je snovým zážitkom pre všetkých, preferujúcich vinársku turistiku.
• Tbilisi – neokukaná metropolitná perla, ktorá spája históriu s modernom, tradíciu s pokrokovosťou. Byť svet podľa Maťky, narve ju ako povinnú jazdu do každého bucket listu. Zrovna ona, od začiatku bojkotujúca čas strávený mimo prírodu, nakoniec totálne zbláznená do malebného mesta.

Byť svet podľa Maťky #2, na spoznávanie gracióznej Gruzie by skupinke nadelila minimálne 2 týždne. To už sa dá obsiahnuť z každého rožka troška. V práci sme si, žiaľ, vydupkali volný len týždeň, preto schvaľujeme nekompromisný kompromis: hory – ovplyvňujúce skladbu celého itinerára. Že sme toho nakoniec stihli až až? Áno, kde je vôľa, tam je cesta. A ak na tej ceste nájdete nejakú umrnčanú bytôstku, nechajte ju prosím stratiť v preklade.

Iterinár

1. Praha – Istanbul (3h)
   1. Prestup v Istanbule a spoznávačka mesta (6h)
   2. prílet do Tbilisi v noci, presun z letiska na ubytko cielene blízko vlakovej stanice
2. Cesta vlakom do Kutaisy (cca 6h), odtiaľ osobnou prepravou do Mestie (cca 3h).
3. Hiking štart: Mestia – Tsvirmi (21km)
4. Tsvirmi – Adishi (18km).
5. Adishi – Iprali (18km) + presun autom do Usghuli.
   1. Ushguli – Thbilisi – najstrašnejší presun autom v živote, milión km, milión hodín.
6. Thbilisi – celý krásny deň a noc
7. Kostol Najsvätejšiej Trojice (Gergeti) + nočné doháňáčky všetkého čo už nestíhame v Thbilisi
8. O tretej ráno cesta späť do Prahy ☹

Koľko GELikov do vrecka?

Cestovanie po Gruzínsku je presne ten prípad, kde sa vám za málo peňazí dostanete veľa muziky. Najviac zaťažujúca položka v rozpočte je letenka, štandardne sa pohybujúca +/- 5 ticíc CZK (200 EUR). Pokiaľ sa dokážete udržať na uzde a odrieknuť si maškrty typu letiskové pivko, zvládnete trip aj extrémne lowcost. My sme si okrem týchto radostí občas priplatili aj za väčšiu mieru improvizácie než dôslednej pripravenosti. Napriek tomu nám z prasiatka neubudlo viac než 12-tisíc korun (cca 450 EUR).

Kedy je váš prime time

V lete je v žeravom Thibilisi síce na nevydržanie, avšak v horách si vo výške 3000 mnm vychutnáte slniečkových 25°C. Ideálne budú asi prechodné ročné obdobia (ak ešte niečo také jestvuje). Rozvážnejšie už pri zvažovaní cesty v zime – od novembra do apríla sú mnohé treky a dediny nedostupné. A o takú Adishi určite prísť nemôžete!

Pár tipov, kde zložiť hlávku a dobre sa vysrať…

Thbilisi blízko pri vlaku: Alex’s Cosy Guesthouse
Mestia: Panorama Guesthouse
Tsvirmi: Guesthouse LALI GULEDANI
Adishi: Panorama guesthouse Mata C.
Tbillisi: Gallery Inn

Maškrtka mašrutka

Na prepravu po krajine najviac frčia mašrutky, autobusíky, na ktoré sa nevzťahuje žiadny cestovný poriadok ani pevná cena. Šoféri sa riadia vlastnou kalkulačkou a keď sa toto vozidlo naplní takým počtom ľudí, aby sa oplatilo otočiť kľúčikom, padá noha na plyn. A pri ich štýle jazdy, verte, vám bude padať niečo do gatí.

Papaníčko porníčko čo zalepí črevíčko …

 Typickým jedlom je naprídklad chlieb v syre, syr so syrom, syr v chlebe a možno občas s vajcom :P. Gruzínska kuchyňa je výborná, avšak dosť ťažká. Medzi tradičné jedlá, ktorých sme sa nešli nabažiť, teda, aspoň prvé dni:

• Chačapuri – je to akýsi bochníček, v strede s dierou zaliatou syrom a vajcom. Tvarom symbolizuje plťku a zlatavé vajce slnko, ktoré v minulosti jedna milá priala svojmu drahému, vyrážajúcemu na more. Ak sa vám pri večeri dostane aj trošku lokálneho storrytellingu, verte, že slabšie povahy si na záchode nebudú utierať len ritku.
• Šašlik – maškrta pre mäso-šmejkrov. Baranie, bravčové či iné mäso opečené na ražni
• Khinkali – typická gruzínska knedľa, vyrobená zo zatočených kúskov cesta plnená mäsom alebo masovým vývarom. Mňamka.
• Chacha – no a azda najväčšia špecialita: gruzínska pálenka z hrozna, lahodná ako najsviežejšie prosečko, zradná ako 2 flašky tvrdého. Po pár pohárikoch sa hravo chytíte na latinské čača rytmy, ale raz dva sa chytíte aj navzájom.

Covid necovid
K tomu nám nedá povedať iné, než: keď musíš, tak musíš. Covid-necovid. Alebo ako hovorí Maťka, po horách predsa Covid nechodí 😛

The post Gruzínsko – prečo načo začo appeared first on zostandoma.com.

Než našej skupinke vôbec stihlo vysmädnúť, pristáli sme v Istanbule, kde máme luxusných 6 hodín k nahliadnutiu mesta. Prvé dôsledky ranného zhonu si uvedomujeme pri pohoršujúcich pohľadoch miestnych na Maťkin outfit. Áno, vieme, že „kozy ven“ sa v moslimskej kultúre nenosia. Pardóón!

Po pol hodine v 800-korunovom (rozpočítanom) taxíku sa ocitáme v historickom centre. Turecký klenot by si zaslúžil byť objavovaný nie dni, ale týždne! My sme našu rýchlo-ochutnávku krajiny polmesiaca zahájili tesne za kanálom obmývajúcim brehy dvoch odlišných svetov, posrkávajúc úchvatnú kávičku. A čakajúc na Janka, ktorý zháňal na trhovisku lepší outfit do 35°C horúčavy než čierne tepláky a trekingové boty.

Istanbul nás zahalil svojim magickým oparom. Možno to bol len opar z tepla a začínajúci úpal, máme však chuť vyskočiť na tkaný koberec a odletieť do ríše tisíc a jednej noci. Rozvoniavajúce koreniny a tabak opájajú naše zmysly a my sa nechávame unášať pomedzi okolité orientálne mešity a kúzelné uličky rovno ku veľkolepému Chrámu božej múdrosti.

Architektonický skvost tvorí niekoľko budov a záhrad a jeho absencia pri návšteve tejto krajiny je neprípustná. Než sa stala moslimskou mešitou, patrila Hagia Sofia k najväčším kresťanským chrámom sveta. Jej veľkoleposť sa dá obdivovať hodiny. V respektíve minimálne dovtedy, kým vám chlapci nezačnú miesto po vežičkách pokukovať po vychladenom pivku.

Túžiac obehať ešte modrú Mešitu  a Veľký bazár si s ťažkosťou priznávame časovú tieseň – to už sa holt bude musieť písať iný príbeh. Tento uzatvárame parádnym pouličným kebabom a pomaly presúvame do iného časopriestoru.

The post Pôrodné bolestí a čarovný koberec. Istanbul appeared first on zostandoma.com.

Mesto Zugdidi patrí k hlavným cestovateľským uzlom, a tak sa tu bez obáv môžete nechať pochytať miestnymi taxikármi, vyčíňajúcimi už pri vlakovej súprave. Zisťujeme sumu v populárnych mašrutkách, kde sa cenotvorba počíta od vzdialenosti, počtu ľudí v autobusíku a nálady šoféra.

Nakoniec sa spoliehame na vlastný kalkulátor a za 450 gruzínskych larov (3400,-czk/140 EUR) si plácame s Igorom, tešiac sa z privátneho minivanu a jeho trpezlivosti, kým naplníme brušká v prvej reštaurácii. Dohladovaní a gruzínskou kuchyňou nepobozkaní sme si veľkosťou objednávky vystrojili malú svadbu a dodnes nám tečú slinky.

Ani to víno v ruke, s ktorým po 2 hodinách sadáme do auta, nám neubralo na strese zo šialenej jazdy. Ale to je už asi status quo vo všetkých mimo-európskych krajinách. Po 4 hodinách vystupujeme v dedinke Mestia, mekke batôžkarov, ktorí sa chystajú vydať na populárne treky po centrálnom Kaukaze. Postarší Igorko nezabudne Maťku počastovať komplimentom, že je dobra devečka. Ešte aby nie, keď sa snažila s jej dávno zabudnutou ruštinou konverzovať ako o život. Pán Boh zaplať za tie translátory.

Mestii nevenujeme možno dostatočnú pozornosť, avšak na vytvorenie základného obrázka máme vstupov dosť. Milé horské mestečko, kde nájdete všetko – od súkromných guest housov po luxusné hotely, od pouličných stánkov po vychytené reštaurácie. Určite by si rado potriaslo rukou s takým českým Špindlom či Štrbským plesom. Nás ale tiahne do väčšej divočiny, a tak sa na ňu poberáme doružova vyspinkať. Ubytovanie s luxusným výhľadom a ešte luxusnejšími raňajkami sme mali v Panorama Guesthouse

The post Prvé oťukávačky s Gruzínskom. Presun do Mestia appeared first on zostandoma.com.

Na tento deň sme si okrem famóznych raňajok naservírovali 21 kilometrový prechod z Mestie do dedinky Tsvirmi. Praví mešťáci zľahčujú úvodný nezáživný stupák lanovkou. Karma však neotáľa dlho a škodoradostne stiera heslo „hlavne neprepáliť štart“. Omylom schádzame z trasy a miesto nenáročneho stúpania hodiny dychčíme po čiernej zjazdovke. Nakoniec zhadzujeme stotonové crosny na terase opustenej vysokohorskej chaty. A pomaly sa zmierujeme s tým, že ťažké covidové časy nás pripravia o pivo na všetkých plánovaných check-pointoch. Ešte že si každý nesieme po 4 litre vody. V gruzínskej divočine priateľ nepozná priateľa. Minimálne v oblasti tekutín.

Výhľady na okolité štíty a pasienky obsiate divými koňmi sa opúšťajú ťažko, ale čas tlačí. Ďalších pár hodín kráčame po relatívne nenáročnej trase, striedame horské hrebene s voňavými lúkami. Z pochybnosti nesprávneho smeru nás vyvedú jediné živé duše, ktoré v ten deň stretáme.  Príjemná švajčiarska dvojica prihodí ešte pár ďalších must see tipov a po chvíli sa už znovu ocitáme široko ďaleko sami. My a ďalšie stádo divých koní, ktoré nám umocňuje pôžitok z nedotknutej prírody.

Autentickosť naberá na obrátkach v momente, keď z jednej strany počujeme hurónsky neidentifikovateľný rev. Darmo, že sme mali v nohách 16 kilometrov, zvyšné 3 dávame olympijský tempom. Dolu do dediny nás poháňa strach pravdepodobne z divých byvolov (kravoidných tvorov je v týchto končinách asi ako túlavých psov Grécku) a čiastočne aj túžba na chvíľku si zase odfrknúť.

Tsvirmi tvorí asi desať domčekov, jedna búdka sťaby potraviny a dva guesthousy. V prvom kotvíme, ďakujúc Bohu za stôl obsiaty vychladený pivom. Keď sme po hodine pripravili pani domácu o týždenné zásoby, veselo sa poberáme o dům dál. Doslova.

Bývanie v guest-housoch má vskutku čaro. Nahliadnete do domáceho prostredia, za pár korún vás zavalia neuveriteľnými domácimi dobrotami a chacha pálenkou. Preslávená pohostinnosť sa nám znovu ukázala v plnej paráde a zvyšok večera trávime hodovaním a rozoberaním našich štastne tragických životov. Krosny, dopotené trenky a hlavy skladáme v LALI GULEDANI guesthouse.

TIP: pri otázke na počet porcií vždy zrazte na polovicu. Gruzínčania majú vo zvyku hostiť ako pre armádu. A hoci je ich kuchyňa výborná, syr a vajce ako hlavné ingerdiencie vám môžu narobiť v brušku neplechu. Takže za MENEJ-JE-VIAC sa na záchode poďakujete.

The post Mountains calling. z Mestia do Tsvirmi (day 2) appeared first on zostandoma.com.

V prvej tretine výstupu po nezáživnej asfaltke zastavujeme na veľkej terase vysokohorskej chaty. Na dobre vychladenú plzničku ale možme zabudnúť, po chatárovi ani slychu. Slinky tiekli aj v chládku vyvalenej českej skupine. Po bratskej plácačke vymieňame aspoň kúsky svačín a pomaly postupujeme ďalej.

Po ľavej strane sa hrdia nádherné štíty, avšak hodiny po asfaltke nás pri 30 stupňoch celzia prestávajú baviť. Na rozcestníku padlo jednoznačné áno za kratšiu variantu a bočíme na kvetami zaliatu pastvaniu. Na chíľku sa naše upotené tváre rozžiaria a kocháme sa úplne novo flórou. Údiv na perách z kvetnatých plání vo výške 2000 mnm narúša len preklínanie štípúceho hmyzu.

Po niekoľkých hodinách boja s krvilačnými muškami sa nám rozprestiera malebná dolina s dedinkou uprostred. Nad touto nádhernou dolinou slintáme ako lační nad biftekom (alebo ako Ceco nad čapovanou Plzničkou). Po nie veľmi záživnom treku je táto ukrytá horská perla jednoznačne triumfom celého dňa.

Adishi je nositeľkou titulu najstaršej vysokohorskej dediny v krajine. Leží v údolí rieky, len 10 km od ruských hraníc. Vysoké, zo strán objímajúce štíty strážia jej tajomno tak dôsledne, až ju na pol roka úplne odstrihávajú od okolitého sveta. História prepísaná v typických tehlových vežiach a pozostatkoch 4 kostolov je dôkazom, že Svanetia bola a doposiaľ je veľmi pobožná provincia. Veď čo iné im zostávslo, než sa modliť, že zima raz skončí…

Klesáme z kopca a postupne cez úzke uličky, vyhábajúc sa zazerajúcim kravám, vstupujeme do centra stratenej civilizácie. Náš guest house bol jednoznačne najkrajší v chotári. Na priestrannej záhrade s výhľadom na okolité končiare nás víta štebot detí a krásna, mladá pro-euvrópska pani domáca. V hipstersky nadizajnovanej stodole fungujeme pri sviečkach, výpadky elektriny sú tu vraj bežné. A často sú pod nimi podpísané susedské intriky.

Jej zdatná angličtina má pre nás hodnotu zlata a snažíme sa od pani Alici, vyštudovanej a scestovanej novinárky s vlastnou politickou šou, zistiť o živote v horách maximum. Otázku, čo tu vlastne robí, zodpovedala s úsmevom. Adishi je domov jej manžela a každoročne sem utekajú pred neznestieľným teplom v Tbilisi. Vybudovaním štýlového guesthousu sa usilujú podporiť cestovný ruch, ale vraj sa im dostáva z okolia akurát tak „za žobrotu na dobrotu“. Krásna Gruzínčanka objasňuje, že sú jediní z mladej generácie, ktorá sa do Adishi vrátila (vidiac drsné podmienky, v ktorých žijú, sa niet čo čudovať). Napriek tomu im komunita vyčíta, že domovinu zveľaďujú LEN niekoľko mesiacov v roku a pri návratoch do hlavného mesta celú rodinu neustále konfrontujú.

Jednoznačné a úplne spektakulárne ubytovanie Panorama guesthouse Mata C.

Život v Adishi je pre zhýčkanú pražsko-blavácku skupinu nepredstaviteľný. Do cizivilizácie sa dostanú sotva raz mesačne a v zime dokonca vôbec. Odkázanosť na to, čo si dochovajú a dopestujú sa prepisuje do až dojemného súznenia s prírodou. Udivuje nás aj miestny společenský systém, v ktorom fungujú akési kasty – viacmenej rodinné kmene –  pričom každá rozpráva vlastným jazykom a málokdo si navzájom rozumie. Alicine historky o susedských návštevách,  kde schválne rozprávajú iným nárečím, zabraňujúc vzájomnému porozumeniu, nám trošku boria mýty o gruzínskej srdečnosti.

Prednášku o miestnych zvyklostiach a tradičných stavbách striedame s venovaním sa deťom. Tie usúdili, že potrebujeme upraviť. Vedze ale, že manikúra uprostred divočiny nie je len tak! Najmladšie krpča sa učí rýchlo a po prvom zarobenom GELe nás neprestáva častovať pokrikom „money money“. Biznismanka.

Dokonalý večer u ohňa, famózne barbecue a najlepší domáci kečup ever dorovnávajú zas a znova božské raňajky. Pri pohľade na Janka, strápeného chorým črevom a posmutne prežúvajúcim suchú ryžu, by človeku aj slza ukapla. My sme však príliš zaneprázdnení preťahovaním sa o misky plné delikátnych, poctivých domácich svurovín. Sorry Janči! 😛

Ďalší tip múdrej matere: Chcete sa hecnúť a privstať na východ slnka? Vedzte milí moji, že mu trošku trvá, kým sa vykotúľa zpoza tých 3-tisícoviek. Tak nech sa vám premotivovanosť nevyplatí ako nám, ktorí sa po pol hodine obsmŕdania o 6tej ráno nad dedinou vraciame na prázdno pod paplón.

The post Podkaukazský poklad Adishi (day 3) appeared first on zostandoma.com.

Prvú tretinu celodenného tracku pretína rieka, ktorá je takmer celý rok neprejazdná. Zvyčajne tam postávajú domáci s koňmi, prevážajúci turistov. My sme sa poučení dopadmi covidu radšej poistili a dohodli s našim hostiteľom vopred. Lenivci majú možnosť nasadnúť na tieto ušľachtilé tvory už v dedine. My ale radšej po vlastných, šetriac géliky na tekuté zážitky.

Prechod riekou na koňoch je neopísateľný zážitok. A keď vám jeden z partie to štvornohé zviera zlomí, na jeho slová sediac na roztrasenom poníkovi: „Ceco, Ceco, je všetko v poriadku?“ nezabudnete dosmrti. Napriek všetkej citlivosti sveta a lásky k zvieratkám pukáme smiechom, keď sa to chúďa prisámvačku vybralo opačným smerom do hlbokej rieky radšej utopiť, než nosiť stokilového Janka. Ano, Janko zlomil koňa, po fyzickej a mám pocit, že aj po psychickej stránke.

Adrenalínovú skúsenosť a cvičeníčko na pevné bruško čochvíľa vymieňame za sexy-building dolných partií. Čaká nás stupáčik s prevýšením 1 200 metrov. Terén je náročný, a tak s maximálnou opatrnosťou kráčame po stekajúcom potoku. Postupne sa odkrývajúci výhľad na ľadovec kompenzuje každú kvapku potu na tvári a vody v topánkach.

Po necelých dvoch hodinách nám na vrchole padajú sánky. Stojíme nad obrázkom Gruzínskych hôr, presne takých, aké sme si vysnili. Nad krajinou, kde sú vysoké vrcholy potiahnuté sýtozeleným kobercom a lemované ľadovcovými končiarmi.

Nebyť na hrebeňovke už o niečo rušnejšie, kochali by sme sa snáď doteraz. No nič, za spoločnosti pripekajúceho slnka, osviežujúcich horských prameňov a skupín turistov z rônych kútov sveta, klesáme do cieľa: prvej otvorenej krčmy.

Ushguli

Podľa pôvodne navrhnutého trailu by sme mali tretí deň končiť v dedinke Iprari. Ale keďže nie je čas strácať čas, my sme si túru o deň skrátili a do Usghali sa ešte ten podvečer nechali doviesť taxíkom. Ušguli je tiež malebé a ospevované vysokorské mestečko. Naše ❤ však napĺňala vernosť k Adishi, a tak ju prebehneme za necelú hodinku a viac než na výhľady sa sústredime na bojovú úlohu zohnať odvoz do Thbilisi, vzdialenej 8 hodín cesty. Teda, to sme si aspoň mysleli.

Kdeže len sme nabrali dojem, že sa na nás vrhnú desiatky šoférov minivanov ako v Mestii? Netušíme! Bez hotovosti (rozumej bez vychladeného pivka) zisťujeme, že tu žiadne auto nemáme. Keď nám barbanka dohadzuje kamaráta s osobákom pre celkom 6 ľudí za 900 gelov, smrkáme nad odmietnutou výhodnejšiou ponukou Igorka.

Zúfalo chodíme od domu k domu a za pomoci posunkovej reči pátrame, či niekto len tak náhodou nemá dodávku a nechce si zašoférovať 8 hodín tam a 8 zase naspäť. A predstavte si, na konci dediny niekto len tak náhodou prikývol. Vraj stačí počkať 3 hodiny, kým vypraví hostí. Podľa jeho červeni v tvári však chudák pravdepodobne rátal minúty do vytriezvenia. A zarobené koruny.

Poučenie: Naše čítanie v google mapách zase nemá obdoby. Naspäť sa vraciame po tej istej ceste cez Ipriri až do Mestie. Čo znamená, že sme poslednú zástávku mohli kľudne vypustiť a presun si asi tisíc ráz uľahčiť.

Poučenie 2: Naozaj ale už naozaj nikdy neveriť google mapám, odhadujúcim cestu do Thbilisi na 8 hodín. Žiadna taká NEEXISTUJE! Tá reálna trvá 12 hodín a s miestnymi šoférmi je to otázka života a smrti. 

 Nasledujúcu noc si štafetu najväčšieho dna podávala Maťa s Fifťom, ktorý sa topil v horúčkach pravdepodbo ne z úpalu a ktomu v extrémne prehratiom aute. Maťka si svoje odtrpela na sedačke-nesedačke bez operadla, nepohodlnom prešévanom poťahu a bez priestoru na nohy.

O 4 ráno nás čakalo ďalšie prekvapenie – oznámenie, že šofér už nevládze a máme počkať ďalšie auto, valiace sa po nás z opačnej strany. No ešte že sú tu všetci kšeftári jedna veľká rodina! Po pár hodinách utrpenia, problémoch s padnutým stromom, hľadania bankomatu, neznestiteľne hlasnej hudby a šoféra ktorý sa chcel cez tú hudbu nepretžite prekrikovať, sme neveriacky o 9 ráno vstúpili do hlavného mesta.

A čo s načatým dňom? Spať určite nie!

The post Krajina z Pána Prsteňov. Hike to Ushguli (day 4) appeared first on zostandoma.com.

Centrum mesta nie je rozľahlé a na základnú ochutnávku postačia dva-tri dni. V našej super-speady tour sa všetky špendlíčky z bucket listu snažíme napichať do dvadsaťštyri hodín. Pražiacie slnko nám nepomáha, ale túžba nacítiť kapitol je silnejšia, než únava z prebdenej noci. Spoznávačku zahajujeme v Rike parku, novo-vybudovanom centre voľnočasových a kultrúrnych aktivít, lahodiacom všetkým vekovým kategóriám.

Nejde priehliadnuť ikonický Bridge of peace, hyper-modernú stavbu, dokonale reprezentujúcu pojítko súčasnej pokrokovosti mesta s jeho starodávnou dušou. Vlnitým tvarom mosta sa taliansky architekt Michelle de Luchi snažil stvárniť symbiózu s hladinou rieky Kury. A že sa mu to podarilo sme odkývali najmä v noci, keď sa blikajúce odlesky svetielok roztancovali na sýtomodrom javisku. Síce trošku gýč, ale aj tak tlieskame.

V starej časti časti zvanej Kala nás vábia gruzínske všehochute z vedľa seba nasekaných reštaurácií, skvostne zdobených zeleňou a žiarkovými retiazkami. Okrem tradičnej kuchyne tu nájdete napríklad izraelskú, tureckú či americkú. Takúto zmenu jedálnička si po syrovo-vajcovom týždni nevieme vynachváliť.

Kráčame popri Sinijskej katedrále až ku historickej Gallery 27, vzornej reprezentantke remesiel, tradícií a lokálnych výrobkov. Inými slovami, je to fancy-super-fotogonický domček, ktorý vám na profile budú závidieť všetky instagramerky. A kde nakúpite originálne suveníry.

Hriech by bol nenavštíviť jednu z dominánt mesta, impozantnú sieť verejných kúpeľov, vstavaných do kamenistých útesov. V ten deň by sme však z dopotených tričiek mohli vyžmýkať vlastné termálne pramene, a tak než sa máčať v 40-stupňovej vode, spokojíme s bezpečným pozorovaním obďaleč.

Pomedzi kaskádovito vystavané roztomilé domčeky by sme sa mohli túlať hodiny. Zážitok bojkotujúce slnko ale tento raz nechávame vyhrať a so zakúpenou fľaškou presláveného gruzínskeho rumu sa poberáme vychillovať na hotelovú terasu.

Panoramatické výhľady na mesto z jednej strany a na katedrálu Najsvätejšej trojice z druhej nám vytvárajú gýčovo-poetické prostredie na dokonalý podvečer. S rozvidnievajúcimi sa lampami a vyprázdňujúcimi pohárikmi ožíva popri hukotajúcom meste aj naša slovenská skupinka.

A ako sa nabažiť nočnej metropoly? Jednou z alternatív je nechať sa vyviesť lanovkou ponad centrum k pevnosti Narikala. Tá je síce vo večerných hodiných zavretá, ale viac než kamenné múry vás ohúri ocenenia-hodné vysvietené Thbilisi s veľkolepou katedrálou v hlavnej úlohe.

Na kopci Solaki sa vyjíma aj ďalšia mestská ikona, socha Kartis Deda. Matka Gruzie vznešene dozerá na mesto s kalichom v jednej v ruke pre tých, čo prichádzajú v mieri a s mečom proti nepriateľom v druhej. Skamená pani evidentne odvádza dobrú prácu, vďaka čomu stretáme počas celej cesty výlučne vysmiate a príveté osôbky.

Jediná anomália tohto dobrosdečnosťou dýchajúceho mesta sú žobrajúce deti. Tie vás pri vidine peňazí dokážu pri večeri naťahovať za ruky, nohy. A že idú cez mŕtvoly potvrdzuje aj fakt, že sa nezľaknú ani škaredo zarejúcej hory chlapa, akou je náš Janík!

Noc má v Thbilisi zvláštne čaro. V národom zaplavených uliciach sa prehlušujú tóny tradičnej muziky s duniacimi sa beatmi nadupaného techna. Po štvrtej, zaručene najlepšej Chachi v celom Gruzínsku, by sme si aj trošku zahopkali. Lockdownová večierka nás však o 10tej ženie poslušne ľahnúť si a spať.

The post Eklektické, bohémske, pokorné…a stále neprefláknuté! Tbilisi (day 5) appeared first on zostandoma.com.

Google maps ukazuje z Tbilisi do Gergeti, trasu niečo cez 3 hodiny. A hoci to vypadá celkom jednoducho, poučený z predchádzajúceho Ušguli-Thbilisi failu, vsádzame na istotu a na prasáka berieme guida. S nižším bacuľatým pánom, ktorého meno si už nepamatáme, sme si tľapli deň pred tým na ulici. Slovo gentlemana drží a o 9-ráno už sedíme v súkromnom minivane. Hor sa výletovať.

Nakoniec sa z bucľatého pána vykľul týpek jak kkt. Naozaj. Vysvitlo, že bojoval v rusko-gruzínskej vojne, mal kapitánsku hodnosť, potvrdených niekoľko zabití, veľký ochranca prírody a manželských hodnot a uuuuplne najviac miluje elektronickú hudbu a toho najlepšieho dja, Worakls. Fakt, tento pánko, bola čerešnička na gruzínskej torte.

Koniec koncov, starostlivosť drobno-podnikateľa o naše blaho (a o jeho dobré hodnotenie na tripadvisore), má niečo do seba. Pozorne počúvame historickú prednášku o bojovej pevnosti Anaruri na brehu priehady. V harmonograme máme vyčlenenú hodinku aj na kúpačku, a tak sa ostýchavo vyzliekame do spodného prádla a zbierame odvahu vrhnúť sa do vody. Pri pohľade na vodou zaplavené mólo, po ktorom sa preháňajú motorky na striedačku s jazdcami na koňoch, nám to veľmi nevonia.

V znamení hesla „poriadne do plných“ sa nevieme nabažiť výborného obeda. Bohémske pohostenie a precítené príhovory sprievodcu pozdvihli rozlúčkové momenty zase o laťku vyššie. Pripíjame na zdravie, všeobecné blaho i jeho pani manželku, ktorá mu je veľkou oporou. Mať v sebo o víno viac, nejedno oko zostane suché.

Po ceste stojíme ešte na Gudauri View Point, kde sa okrem iného nachádza aj pamiatnik Rusko – Gruzínskeho priateľstva. To, že boli vyše 20 rokov vo vojne, vtedy asi ešte nevedeli.

Triumfiálny výlet ku najvyššie položenému kostolu v krajine otvára nemilé prekvapenie. Asfaltka je zaterasaná a musíme to vyšľapať po nie veľmi jednoduchom teréne. A tak sa nastajlovaní v košieľkach a so žabkami na nohách skúšame s touto chybou v metrixe popasovať.

Bojujeme obstojne ako mystický hrdina Armani, ktorého bohovia za ukradnutý oheň pripútali k hore Kazbek. Po 2 hodinách stúpania sa konečne z poza múrov Gergeti môžeme pokochať výhľadom na opevovanú päťisícovku. Napriek tomu, že sa toto sväté útočisko skladá len z menšieho kostolíka a zvonice, pôžitok z jeho návštevy je veľkolepý.

V momente, keď nás dážď a ochladenie začal oberať o úsmev, nastupuje na scénu náš miestny superhero. A vyťahuje jeden z národných pokladov, gruzínske červené. Posledný prípitok venujeme priateľstvu. Pripíjame na nás, ale i na vás, kamaráti.

Po dvoch litroch vínka sme sa raz dva pretancovali až dolu do doliny. Cestou naspäť nás sprievodca obdaroval azda najväčším prekvapením zájazdu. Na otázku, či si môže tento milý pánko v rokoch pustiť svoju obľubénu pesničku, len mlčky prikyvujeme. Po dvoch hodinách národných gruzínskych piesní snáď zvládneme ešte o  jednu viac. Keď sa v aute rozľahol orcherstrovský set nášho milovaného Worakla, padáme do kolien. Zvyšok vytunenej cesty už neblabotáme o inom, než o gruzínskej techno scéne a parties, ktorých je tam denne neúrekom.

Čo sme tentokrát nestihli ale raz sa nám to zaiste podarí?

Techno – toto ma mrzí asi najviac, pretože gruzínska techno scéna je preslavená po celom svete, avšak nebol čas rozjebať sa dokolien.

Orloj – chaoticky pozliepaná bizardná vežička, ktorá na prvý pohľad sotva drží po hromade, robí pražskému orloju serióznu konkurenciu. V útrobách sa nachádza malé farebné divadlo, avšak to hlavné predstavenie je okoloidúcim servírované každú celú hodinu. Avšak pozor, tančiace postavičky je možné vidieť len do 7mej hodiny večer. Na čo sme my žiaľ doplatili.

Blší trh – najslávnejši lead market na suchom moste sa teší obľúbenosti vďaka rozmanitému sortimentu a výhodnej polohe. So see u soon!

Fabrika – toto hipsterské miesto plné baríkov a hostelíkov nám odporučili prví ľudia, ktorých sme stretli po dlhých hodinách samoty v horách. Nabudúce si na tento milí švajčiarsky pár už zaiste pripijeme.

The post Stále gruzínske Gergeti a kostol Najsvätejšej trojice (day 6) appeared first on zostandoma.com.