Deň 4

Začiatok dnešného dňa predurčil ako to bude dnes vyzerať – dala by som teda dnešnému dňu prívlastok – preplnený ako pondelkové ráno na Central line v Londýne. Po 15-minutách sme stretli 10-člennú mužskú výpravu, pre ktorú sme boli ako lesné víly spod Tatier. Ehm spod Fatry, vlastne. A ako správni slovenskí junáci ponúkli nás i pálenkou, i vínkom, i pivkom.  No my, ako správne dámy, ktoré pred dvanástou hodinou nepijú,  sme si  dali len po polke Becherovky, aby sme neurazili, a aby nám deň na veselú nôtu ubiehal. Po hodinke sme prišli na Veterné 1442 m.n.m., kde sme predviedli povinný striptýz. Výmena šatstva  je pri turistike nesmierne dôležitá, ak nechcete skončiť z 38-stupňovými horúčkami a bolesťami tretieho druhu. Nasledovala Vidlica 1466 m.n.m. a potom dlhoočakávaná Veľká lúka 1476 m.n.m.

Cesta k nej pripomínala Pevnosť Boyard, kedy sme museli preskakovať rôzne kaluže, blatové močariská, a s neforemnými batohmi, z ktorých trčali prepotené tričká a mikinz. Bol to naozajstný zážitok. Na začiatku našej púte mi Natál zdelila: „Neboj deň za dňom budú tie batohy ľahšie a ľahšie.“ Akože fakt nechápem, kde spravil môj batoh chybu,zdal sa z hodiny na hodinu ťažší a ťažší, a tým ma pekne štval.

Už zdiaľky sme videli Krížava – Vysielač 1457 m.n.m. Tam to vyzeralo ako vo filme „Stretnime sa na vrchole.“ Mnohí turisti i neturisti sa tam zhromažďovali a počuli ste len „ahoj, ahoj – čauky a kampak jdete ?” Nebudem klamať, po dňoch, kedy sme stretli len zopár živých na cestách, sme sa cítili ako dve atrakcie, ktoré si len tak vyrazili do sveta. Nabudené energiou ľudí, sme sa klamlivo nazdávali, že o chvíľku budeme v Strečne. Zahájili sme klesenie a zliezanie kopcov smer mesto/ smer posteľ.
Naša cesta bola nasledovná: Sedlo Prašivé 1260 m.n.m – Minčol 1364 m.n.m. – Sedlo Okopy 1299 m.n.m.

Strmou cestou dole sa nám už podlamovali nohy od únavy. Kráčali sme popri lese a v diaľke sa už týčilo Strečno. Stále to bola veľká diaľka do cieľa a sily ubúdali, morálka klesala, dokonca sme prestali s konverzáciou a po speve zostalli len spomienky. Bolesti sa stále stupňovali, avšak vidina teplého lôžka – nás držala pri živote. Prišli sme pod Strečno, kde nás rôzne billboardy lákali na ubytovanie. Bohužiaľ všade full house a my sme museli hľadať ďalej. A tak som vbehla do prvého bufetu Pod Hradom, kde som sa milo predstavila,a oznámila prítomným, že nemáme kde hlavu zložiť. Ono pár štamgastov sa aj ponúklo, no zachrana prišla v podobe Pána Bufetníka,ktorý neváhal, zdvihol telefón,a s vážnosťou v hlase oznámil, že dve krásky od Trnavy (asi turistky) hľadajú nocľah.Pochodili sme úspešne a pán Bufetník vybavil ubytovanie za smiešny peniaz. A ja mu týmto udeľujem “zlatého bludišťáka”, za ten luxus,ktorý nás tam čakal.
Zajtra šlapeme na Chatu pod Suchým, takže sa nám vyspať určite zíde.

Deň 5

Chata pod Suchým sa nachádza smerom zo Strečna na úpätí jedného veľkého kopca, kde dá výstup zabrať ne jednému zdatnému chlapovi. Vyšliapali sme prevýšenie 700m a po 6/7 hodinách sa nám za odmenu naskytol pohľad na chatu, ktorá ako maják stála v diaľave, pripravená poskytnúť útočisko strateným ovečkám.

V poslednej dobe sa cítim presne ako taká ovečka, ktorá si hľadá cestu k domovu, k Slovensku.

Keď som ľahla do postele, ani som len netušila, aká noc ma čaká a neminie. Noc bez odpočinku, bez čistej mysle, so scenármi, ktoré by som najradšej zaspala nočnou morou. Príšery existujú a kŕmime ich sami v sebe našimi myšlienkami. Táto noc, hoci bola bolestivá, dala mi viac ako všetky potešenia predchádzajúcich dní, dala mi možnosť nazrieť do vnútra a postaviť sa všetkému, čo ma zrážalo nadol. Dala mi silu postaviť sa nasledujúce ráno na nohy, unavená, vyčerpaná, bez motivácie a odvrávania, obliekla som si môj turistický outfit, obula topánky, hodila na chrbát batoh váhy 15-20 kg (?) a vyrazila smerom nahor, k ďalšiemu výšľapu, pretože o tom ten život je – ísť ďalej, aj keď sa nám zdá, že ďalej už pokračovať nemôžeme…
A ak máte vedľa seba človeka, ktorý vás dokáže trošku pošťuchnúť, keď vás všetka vaša motivácia opustila, hneď sa kráča lepšie smer -> Veľký Kriváň -> nové dobrodružstvo 🌲🐻

Deň 6

Šiesty deň na nohách, ďalší vrch pred nami. Dnes na nás čakal vrch Suchý 1456 m.n.m, ktorý dal zase zabrať. Pri výšľape naň som vypustila všetky negatívne myšlienky, ktoré sa chceli ukotviť a pripevniť v mojej hlave ako kliešte. Meter čo meter som všetky tieto myšlienky rozobrala na atómy a krok čo krok som sa cítila slobodnejšie. Bolesť odchádzala, únava sa menila na energiu. Na vrchole hrebeňovky som už dávno neriešila prebdenú noc a užívala si celú tú nádheru, ktorá sa nám ukázala. Putovali sme z vrcholku na vrcholok, z jedného výstupu cez skaly na druhý, od Bielych skál, cez Stratenca, od Malého až po Veľký Kriváň.

Dnešok bol za odmenu a hoci som chcela niečo nájsť na púti Santiaga De Compostela alias Kompostníka (tak ako Coelho, samozrejme ) pochopila som jedno:

Je úplne jedno, ktorú cestu si zvolíte, ktorú časť vrcholkov zleziete, pretože sami seba si vždy berieme so sebou v tom batohu. Stále sami seba ťaháme tým životom. Niekedy sa nám ten batoh zdá ako stokilový, inokedy ľahký ako pierko.

A tak po tom týždni, kedy som ho ( samu seba ) vláčila po horách neskutočne som zosilnela, fyzicky aj psychicky – utvrdila som sa v pravde, že všetko, celé naše bytie, problémy, strachy, úspech i neúspech si vytvárame v hlave. Ak sa raz rozhodneš, že niečo dokážeš, nič a nikto ťa neodradí. Ak si sám seba mylne presvedčil, že to takto nepôjde, len ty sám môžeš zvrátiť túto myšlienku k opaku. Nastali momenty, kedy som nenachádzala sily k výšľapu a myšlienky na vzdanie sa boli zakempené v strede cesty. A práve v ten moment, tam vždy bola moja nikdy nevzdávajúca myšlienka, ktorá ma prinútila vstať na nohy a pokračovať. Celú cestu som si opakovala svoju mantru, o tom ako si ďakujem za to všetko, čo som prežila a dokázala, a že to dokážem aj teraz. Že tá sila, ktorá ma dostala až sem, ma dostane aj k tej chate. A vždy dostala. Tú magickú silu má každý v nás, každý si tvoríme akési mantry, ktoré nás buď posúvajú nahor alebo tlačia na zem. Len nájsť tú svoju a nebáť sa ju používať k lepšiemu zajtrajšku, k lepšiemu životu ♥️

Deň 7

Sedíme na lúke pod Rozsutcom a čerpáme stratenú energiu zo Slnka. Píšeme, čítame, fotíme – umienili sme si vytvoriť umenie. Myšlienkami, slovami, skutkami. Jánošíkové diery nás čakajú a my stále sedíme a ležíme. Nič nám neujde, ani Jánošík, ani tie diery – krása okamihu je v okamihu a tak ako už nikdy nebudeme sedieť v rovnakom momente na lúke pod Rozsutcom, tak sú cenné aj myšlienky, ktoré sa snažím odovzdať ľuďom, ktorí možno aspoň raz pochopili prúd rozutekaných myšlienok mojej rozbúrenej mysle.
Je toto koniec našej púte ? Alebo iba začiatok ?

The post Od Fačkovského sedla cez Kľak až po Terchovú (časť druhá) appeared first on zostandoma.com.

Deň 1

Začali sme v Žiline, odkiaľ sme naplánovali cestu do Čičmian. To by bolo – aby nebolo, autobus sme nestihli. Z vlakovej stanice sme sa vydali na výpadovku smer Čičmany. „Tam niekoho stopneme.“ sebavedome zahlásila Natál. Snaha bola veľká no žiaľ, ani šarm či ženské prednosti zo začiatku nefungovali. Avšak trpezlivosť ruže prináša, a tak ako to staré babky zvyknú stále dokolečka opakovať, tak ako aj ja zvyknem každého môjho priateľa poúčať – nakoniec tá trpezlivosť, v našom prípade: auto priniesla. Zastavil nám Jakub, ktorý bol odhodlaný nás  zobrať len do Rajca a odtiaľ by sme museli stopovať zase ďalej. Avšak po lepšom spoznaní, nás dvoch, krások turistických, zobral nás predsa len tam kam sme chceli. Keďže sme ženy a my chceme spravidla každých 5 minút niečo iné, nebolo tomu teraz inak. Rozmysleli sme si zmeniť našu pôvodnú trasu, a to z Čičmán, na Fačkovské sedlo, kde sme svoju cestu začali po žltej trase na Sedlo Skalka. Už bola tma, takže sme nasadili čelovky ( to je taká vec, s ktorou vyzeráte hrozne asexuálne, no pritom prakticky, pretože dokážete aj nemožné )
V hlave mi pochodovali myšlienky o medveďovi. “Jakub spomínal, že nejakého chlapa teraz nejaký napadol, a roztrhal, a už to nerozdýchal!” Modlila som sa ku všetkým svätým, (áno, čítaš správne, modlila) len aby žiaden medveď nedostal chuť na degustáciu mladého mäska. Po “dvadsiatich minútách” (čítaj hodine) , kedy som sa asi stokrát pošmykla, padla na zadok, skoro vytkla členok, unavená, vystrašená, po tom všetkom a ešte trikrát pridaj, Natal kričí:
„Myslím, že sme ju našli!“ našu útulňu Javorina pod Kľakom ♥️
Hallelujah, tak predsa len prvý deň prežijem..
Plán na zajtra je jasny: Martinské hole, Grand Hotel Partizán

Deň 2

Plán úspešne stroskotal. Neprišli sme na útulňu Partizán, zato Chata Žiar si na nás počkala. Z Javorinky sme si vyšľapali cestičku na Kľak 1395 m.n.n. Trošku sme sa pošmýkali po kameňoch, pretože ranná rosa s kombináciou nie veľmi protišmykovej podrážky, skomplikovala tento výstup. Avšak na hrebeni sme to oslávili naším Zázvorákom (Zázvorák – 100% šťava zo zázvoru s troškou citrónu a vysokohorská voda potočná). Ďalej sme pokračovali na Ostrú skalu 1220 m.n.m – Vrícke sedlo 950 m.n.m – Sedlo pod Úplazom 988 m.n.m. smerom na Rajeckú lesnú, kde sa po miernej odbočke smerom do dediny, pýšila sa Chata Žiar, ktorá nám rozsvietila deň/noc.

Druhý deň bol fyzicky náročný, to priznávam. Moja prvá túra a tak nejak neznalosť toho všetkého ma naozaj fyzicky zdolali, no psychická stránka ma posadila na zadok. Také prevetranie a otvorenie trinástych komnát som nečakala. Asi ani Natália nie. Moje trináste komnaty, strach z temnoty, medveďov , divých svíň v spojení s výstupom nahor a zase nadol, nahor a zase nadol, výškové rozdiely a vidina tej vysnívanej Hornej luky. Myšlienka na vzdanie sa mi naskakovala každých 10 minút a ja som sa ju snažila mantrou odohnať. Pred nami stála otázka: Pokračovať s výšlapom, ktorý mal trvať ďalších 6 hodín na Veľkú lúku alebo nájsť nocľah a načerpať síl na ďalší deň.

Rozhodli sme sa správne a tak teraz môžeme jesť polievku z hríbkov, ktoré sme našli po ceste. Rozložili sme si vonku vatru, hodili hrnček do ohníka a vychutnávali ten pocit prítomnosti, ten pocit slobody, že celú púť si plánujeme podľa seba, a je len na nás ako sa rozhodneme, pretože každé rozhodnutie nám prinesie iné radosti do života. Natália mi svieti čelovkou na moje zápisky a ja som šťastná, že som sa nevzdala, že ma v tom nenechala, aj keď som jej liezla na nervy.

Plán na zajtra ? Zdolať tú Veľkú aj Hornú lúku a byť viacej presvedčený o svojej sile, pretože ona tam drieme, sviňa jedna. (nie ta divá, tá nech drieme, tú nechcem stretnúť)

Deň 3

Plán bol jasný, zdolať Hornú lúku, nájsť Grand Hotel Partyzán – útulničku s vlastným prameňom vody a pieckou, takže titul Grand hotel má táto skromná chatka oprávnene. Naša cesta smerovala nasledovane:
Chata Žiar – Sedlo pod Úplazom 988 m.n.m – Úplaz 1085 m.n.m. – Sedlo pod Hnilickou Kyčerou a potom to prišlo: neskutočný vyšľap na Hnilická Kýčera 1218 m.n.m.

Vystúpali sme na vrchol, kde sme obe skoro dušu vypľuli, hodili sme sa víťazoslavne na zem a čerpali sme energiu z úspechu a zo Slnka.
Po 2 dňoch, kedy sme nestretli ani živú nohu, kde sa vzali tu-sa vzali, ako z dobrého slovenského vtipu – jeden Záhorák, ďalší zo stredu a dve trnafčanky. Ono to malo príchuť anekdoty na pokračovanie, aj Záhorák mal silné sklony k predvedeniu nejakých tých vtipných storiek z natáčania, no po 5-minutách jeho neúspešného rozpamätávania na vtip sme sa rozhodli, jeho aj naše trápenie ukončiť a pokračovať v našej ceste.

Kráčanie na takej púti je proces dlhodobý, kráčate, prekladáte jednu nohu pred druhú a cítite sa plný životnej energie, ktorá len tak prúdi celým vaším ja. Ako tak bezmyšlienkovo aj plnomyšlienkovito kráčate, vaše problémy ako keby idú stranou. Všetko ide stranou – a to je vec, ktorú pokladám za jednu z najkrajších, ktoré púte/túry ponúkajú. (Áno the best of the best sú tie výhľady).

Dnešný deň sa tiahol ako nekonečná cesta v labyrinte, z ktorého niet úniku. Stále bez vidiny, že uzrieme vytúženú Hornú lúku, o ktorej rozprávam už druhý deň. Prešli sme cez Sedlo Majbíková 990 m.n.m. , Pod Hornou lúkou 1235 m.n.m. a ani stopa po Hornej, len moje rozčarovanie a vyčerpanosť. Opäť tí moji démoni.
Ťažko sa kráča, keď nevidíš cieľ, keď nevidíš žiadne svetlo na konci tunela, no všetko je to len v hlave a presvedčení, že to zvládneš aj keby čo bolo.
Neveriacky som pozerala na rozmedzník Hornej lúky, ktorý sa týčil v diaľke so západom Slnka.
„Ešte to bude ďaleko ?“ opýtala som sa s jasným zúfalstvom v hlase.
„Chvíľku!“ usmiala sa na mňa Natál
„Aha! Vidíš tú zelenú strechu?“ Utulňa GrandHotel Partyzán.

The post Od Fačkovského sedla cez Kľak až po Terchovú (časť prvá) appeared first on zostandoma.com.