Srí lanka je tiež výnimočná v tom, že okrem spomínanej klimatickej diverzity poskytuje množstvo spôsobov, ako dovolenku uchopiť. Ceny sú mnohonásobne nižšie než v Európe, takže si všetko môžete užiť plnými dúškami a ešte vám aj zostane na nájom. Prv, než vycestujete, sa vám však vyplatí dôsledne sa pripraviť. Spísali sme pre vás pár užitočných postrehov, aby ste si nemuseli zbytočne priplatiť.

• Víza – turistické víza si vybavte pred odletom, inak strávite na letisku v pri vstupe do
  Krajiny zbytočne hodiny čakaním. Cena sa pohybuje okolo 900 CZK / 35 €).
• Mena – národným platidlom je srí lanská rupia (100 LKR = 13,7 CZK / 0,53 €).
• Sim karta – využijete hlavne kvôli internetu. Možné zakúpiť rôzne balíčky – napr. za 2000 LKR (261 CZK / 10 €) internet 7 G. Neodporúčame kupovať na letisku (ceny približne 1000 LKR, dáta len 1,5 G na noc a 1,5 G cez deň).
• Taxi služby – taxa/km je nižšia než u nás. Vyhnite sa ale taxikárom na letisku a objednávanie cez hotelovú recepciu. Veľmi dôležité je dohodnúť si cenu dopredu a zjednávať a zjednávať. Aj keď sa vám budú zdať zo začiatku neoblomní, nakoniec dokážu spustiť až 75%.
• Vlaky a autobusy – najlacnejšia forma dopravy. Pokiaľ chcete zažiť skutočnú srí lanskú „kultúru“, choďte do toho.
• Doprava z letiska hlavnú stanicu – využite autobus. Doba cesty je porovnateľná s autom. A cena? Zatiaľ čo my sme za 40 minútovú cestu letiskovým taxi boli ľahší o 3000 rupí ( 393 CZK / 15 €), lístok na autobus vás vyjde na 100 LKR na osobu (13,7 CZK / 0,53 €). A to už je celkom rozdiel.
• Tuk tuk – špecifická doprava typická pre ázijské krajiny, skôr turistická atrakcia. Počítajte s tým, že tu si dobrú cenu musíte vyhádať. Každopádne, je to zážitok.

Srí lanská doprava – kapitola samo o sebe

Mnoho ľudí na cestovanie po Srí lanke využíva súkromných šoférov. Tento maximálny komfort vás vyjde len na pár tisíc a máte zaručené, že vám určite neunikne žiadne pozoruhodné miesto. Ak o osobného sprievodcu nestojíte a pohrávate sa s myšlienkou požičania auta, zaduste ju radšej ešte v bezpečí domova. Cestná premávka tu má totiž len jediné pravidlo – prednosť má ten, kto dokáže lepšie vytrúbiť. Verte, zábava to nie je ani pre šoféra, ani pre chodca. Ako chodec niekedy nemáte na výber, než vkročiť do záplavy trúbiacich dopravných prostriedkov a prepletať sa pomedzi idúce autá a motorky dostatočne pomaly, aby vás jazdci v predstihu obišli. Taký je zákon miestnej džungle.

Nás však lákal skutočný kontakt s krajinou, a preto sme občasné transfery taxíkmi a tuk tukmi prekladali hlavne cestou vlakom či autobusom. Z údivu sme nevychádzali od príchodu do Kolomba, keď nám pri ceste z letiska po kapote taxíka začali pobehovať ľudia, ženúci sa naskakovať do stále idúceho vlaku. V Indii sa obdobné zvyklosti podpisujú pod tisíce úmrtí ročne. O život prichádzajú ľudia, ktorí padajú do koľajišťa pri nastupovaní do vlaku či počas cesty vlakom. Srí lanka je na šťastie len slabí odvar, aj keď pre Európana stále dosť silný.

V súvislosti s vlakovou prepravou sme si všimli ešte jednu zaujímavosť. Zbehlí turisti často za pár drobných využívajú miestnych, aby im obsadili najlepšie miesta v druhej triede, ideálne pri okne. Srí lanskí šprintéri vám ju tak vychytajú skôr, než vlak vôbec dorazí do stanice. Pokiaľ nemáte online rezerváciu prvej triedy, ktorá je na miestne pomery zbytočne predražená, usadiť sa môžete medzi smotánkou v tretej cenovej. Ak sa však prenesiete nad mierny zápach a plechovú dieru v zemi miesto záchoda, nedorazí vás už ani občerstvenie. Pri pohľade na mäsovú kopu, ktorú vám domáci naberá rukou z vedra a pláca do novinového papiera, vás maximálne trošku prejde chuť.

Na takúto cestu sa ale nezabúdaCestu do starobylého mesta Anuradhapura sme zvládli za 6 hodín. Okrem prvotného sklamania z plechovej búdy akože stanice (až neskôr sme zistili, že rozľahlá historická oblasť má aj veľkú, hlavnú stanicu) sme zostali rozčarovaní aj z prvého bývania. Pred malým domčekom nás privítal starec bez angličtiny, naťahujúc ruku po prepitnom ešte pred predaním kľúčov. A ktorý nám neskôr večer ešte k tomu vypil pivo.

Anuradhapura je kolískou budhizmu a milovníci chrámov by na ňu určite nemali dať dopustiť. My sme hneď v prvé popoludnie vyrazili ku komplexu 3 chrámov, vzdialených od seba približne 40 minút chôdze (berte túto informáciu na vedomie, ak by ste sa rozhodli blázniť pešo po asfaltke ako my).

Keď nás pri prvom chráme otáčal ozbrojený vojak, že nemáme vhodné oblečenie, začalo to smrdieť prúserom. Bez zahalených ramien a dlhých nohavíc tu nepochodí nik. A hoci sme skúsili šťastie aj u ďalších dvoch, naša nevedomosť nás dobehla zas. Chrámy na Srí lanke sa zatvárajú so západom slnka o šiestej podvečer. V ten deň sme sa dnu už veru nedostali.

Mierne sklamanie mohol vyliečiť len jediný liek – pohár vychladeného piva. V oblasti, kde sú turisti stále raritou, je to trošku oriešok. Až keď nás tuk-tukár s pár stovkami rupí vo vrecku vyhodil u jediného likér shopu široko ďaleko, začíname vidieť svetlo na konci náročného dňa. Zatiaľ čo za fľaškové pivo tu necháte prijateľných 80 korún, za fľašu vína si priplatíte v prepočte až 300 Kč. Kiežby sme v tej chvíli tušili, že miesto do promile máme investovať do poriadneho prípravku proti komárom. Verte, že s exotickými agresormi bez krému a funkčnej sieťky na oknách boj nevyhráte. Aj my sme prvú noc skončili porazení.

The post Prvý kontakt s krajinou. Colombo, Anuradhapura (day 2.) appeared first on zostandoma.com.

Dominantou celej oblasti Anuradhapura je posvätná hora Mihintale, na ktorej sa velebí budhistický kláštor. Podľa povestí sa práve na tomto mieste stretol mních Mahinda s vtedajším kráľom Devanampiyatissom a slávnostne privítali náboženstvo na území dovtedy prevažne pohanskej krajiny.

My sme výstup na pútnické miesto naplánovali tak, aby sme stihli východ slnka. O pol 5 ráno nás už viezol taxík 10 kilometrov na východ ku bráne, kde nás každého obrali o 500 rupí (približne 70 Kč/3 €) a topánky. Kráčanie naboso po kamenných schodoch a balvanoch ale má svoje čaro. Rovnako ako výhľad na okolitú krajinu zaplavenú slnkom a opicami. A hoci nechceme znieť pateticky, na takéto rána sa len tak nezabúda.

Po rannom výkone nám poriadne vyhladlo a nevedeli sme sa dočkať premiérových raňajok. Vyberáme mačku vo vreci v miestnej reštaurácii a prstom ukazujeme na neidentifikovateľnú hmotu. Až spálený pažerák a google translator nám napovedá, že si šmakujeme na „curry na rôzne spôsoby“. Pri výbere stravy buďte v tomto kraji vždy radšej obozretní. Predovšetkým ak spoznávate miestnu kuchyňu v tretej cenove. Hoci niektoré jedlá chutia výborne, povestné „cotu“ a.k.a uvarené kura a posekané i s kosťami nie je žiadna výhra.

Ešte v ten deň sme sa autobusom presunuli do oblasti Dambulla. Tam si nás hneď po vystúpení z MHD odchytil zhovorčivý tuk-tukár, ktorý ochotne kývol na nápad, že by s nami obehal okolité zaujímavosti a zároveň postrážil batohy. Ešte aby nebol nadšený, keď sme mu v domnienke rozumnej ceny preplatili cestu trojnásobne. Štandardne zaplatíte za 1 km 100 rupí, my sme hrdo namiesto 1500 rupí za 15 km vysolili až 6 tisíc LKR (v prepočte 420 Kč/16 €).

Náš nový kamarát nám poradil výstup na inú horu, než sme plánovali. Na ikonickej Sigirriy je vraj príliš veľa turistov a predražené vstupné. Pravdou je, že nám to ten prefíkaný dopravca vymyslel parádne. Miesto 4500 rupí nás stiahli len o 200 rupí (26 Kč/1 €). Aj keď výhľad z hory Pidurangala na protiľahlú skalu Sigiriya, by sme v tej chvíli vyvážili zlatom.

Cestou naspäť sme naoko priateľskému šoférovi sadli na lep zas. Proaktívne nám naplánoval ďalší výlet a zaviezol rovno do Spice faktory. Tam už si nás odprevadil iný pán podnikateľ s dlhým zahnutým nechtom na malíčku. Prezieravo na každom z nás nachádza nejaký defekt. V zázračnom dome majú však aj na plešinu, kruhy pod očami či veľké brucho zázračnú mastičku, tabletku či olejček. Aj keď je prehliadka s masážou „zdarma“, pri východe sme im každý nechal prepitné 2 tisíc rupí (261 Kč/10 €). A Ceco ešte aj hodinky, vraj sa mu tak veľmi páčili. Čisto a jasne, je to scam, ktorému sa treba oblúkom vyhnúť, teda pokiaľ nieste masochisti.

Akoby nás tento výlet už tak nevyšiel dosť, v autobuse pri presune do Kandy sme zistili, že sme v tuk tuku zabudli JBL reprák (Fifťo 300 euro zarobené). Zo všetkého najviac si nešťastnú Spice faktory ale aj ták odniesol Jano. Jeden zo zázračných prípravkov proti komárom im v noci pripravil exluzívnu párty, ich na miesto odpudzovania -> priťahoval. Tá sa podpísala pod najhoršiu noc v jeho živote i novú prezývku. Všakže, pán „mojito“ 😉.

Cestovanie po Srí lanke je parádne v tom, že máte na relatívne malom území nahustených veľa prírodných pamiatok, a tak nestrávite desiatky hodín zavretých vo vlaku či autobuse. Cesta z Dambuly do Kandy trvala len dve hodinky a nám tak zostal čas užiť si trošku dovolenku po európsky v konečne dobrom hoteli s bazénom, kontinentálnou kuchyňou a anglicky hovoriacim personálom… Človek by povedal, že sa nám na chvíľu zacnelo po domove. Ale to veľmi rýchlo prešlo 😊

The post Kolíska budhizmu a predražené korenie. Anuradhapura, Dambula (day 3.) appeared first on zostandoma.com.

Po ceste sme sa nechali nahovoriť, že vyskúšame aj jednu súkromnú farmu. Keďže tu ale zvieratká vypadali ako tesne pred smrťou, pobrali sme sa predsa do populárneho Pinnavala, chlácholiac sa, že tam sa o ne určite starajú lepšie.  A nech sa vo vás bijú akékoľvek výčitky, verte, že je to neobyčajný zážitok a stojí to za to.

Vstupné do Slonieho sirotinca Pinnavala stojí 2 500 rupí (180 Kč/7 €) a je evidentné, že sa tu mohutné tvory majú fakt dobre (minimálne ak berieme do úvahy predchádzajúcu skúsenosť). V priebehu dňa môžete vidieť kúpanie v rieke, neskôr je možné si ich pohladkať, oblievať vodou či nakŕmiť (odporúčame počkať si aj na kŕmenie mláďat).

Pokiaľ si trochu priplatíte, miestni vás zoberú aj na polhodinovú prechádzku na slonovi. Nás si takto odchytili jeden pán podnikateľ hneď pri vstupe. Síce sa na slonovi z nás troch previezol len Fifťo, nemuseli sme s ním aspoň vyčkávať v rade s inými turistami. Nasledovali sme Inda cez hustý les, kde bolo pripravených pár zvierat bokom. Za takýto privátny zážitok, zahrňujúci jazdu a kŕmenie si kamarát zaplatil ďalších 5 tisíc rupí. Ale bol spokojný 😉

Po sloňom predstavení sme sa ešte v ten deň stretli s kamarátmi, ktorý plánovali cestovať po krajine mesiac. A keďže už mali čo to pobehané, nevedeli sme sa dočkať na vzájomné vymieňanie dojmov a poznatkov. Realita zabolela. Keď sme sa dozvedeli ako tu funguje cenová politika, chcelo sa nám plakať. Ešte že nebol všetkým dňom koniec a zjednávanie bolo kedy predcvičiť.

Kandy všetky cestovateľské príručky opisujú ako jedno z najkrajších miest ostrova a my môžeme len súhlasiť. Síce sme tu strávili len jeden deň, ale pokiaľ môžete zostať dlhšie, určite nevynechajte kúzelné budhistické chrámy. Je ich tu požehnane.

My sa šte v ten večer presúvame vlakom z Kandy do vysokohorského mesta Hatton. Hoci sa za najkrajšiu železnicu sveta považuje iný úsek Srí Lanky, musíme uznať, že aj toto bola podívaná za všetky drobné, vrelo odporúčam si zabezpečit miesto pri okne s dobrým výhľadom, jedny trenky neostanú suché. Do mesta prichádzame o 22, posledný bus tesne nestíhame a neostáva nám nič iné len vyjednať taxi do mestečka Nallathanniya, odkiaľ začne pochod na Adams Peak. Po príchode zisťujeme, že máme problém. Ubytovať sme sa totiž mohli len do 19 hodiny a šanca dobúchať sa do zamknutého hotelíčka zostáva v nedohľadne. Našťastie mal záchranca taxikár číslo na majiteľa a my sme nemuseli nocovať pod hviezdami. Do budúcna zostávame ale veľmi poučení.

The post Sloní sirotinec a krutá realita. Kandy (day 4.) appeared first on zostandoma.com.

Azda najväčším lákadlom pre zahraničných výletníkov je druhá najvyššia hora na ostrove, Adam´s peak, vysoká až 2 300 metrov. Wikipédia píše, že toto pútnické miesto je zaujímavé aj priehlbinou v tvare ľudskej stupaje na vrchole hory a my sme to museli preskúmať tiež.

Vyrážali sme až o 4 ráno (nutno povedať, že väčšina ľudí vyrážala už pred 2 ráno), aby sme stihli výstup na vrch ešte pred východom slnka. V noci tu klesá teplota aj na slabých desať stupňov nad nulou, takže dobrá rada nad zlato – poriadne sa oblečte. My sme sa vybrali v mikinách (v najteplejšom oblečení, čo sme mali zbalené), ale do spevu nám nebolo ani náhodou. Pred strmými schodmi na začiatku výstupu stoja mnísi vyberajúci dobrovoľné vstupné. Asi vás neprekvapí, keď napíšeme, že sme si na výstup nevzali žiadne peniaze. Našu blbosť ľutujeme hneď aj na ďalšom checkpointe, kde drkoceme zubami pri stánku s teplými čajom. S východom slnka sa ale postupne otepľuje a ten výhľad na okolitú krajinu stojí aj za vetrom vyštípané líca a zmrznuté končatiny.

 Z Hattonu sa neskôr presúvame vlakom do oblasti Nuwara Eliya, jednej z najkrajších horských oblastí Srí lanky. Tento úsek cesty si oprávnene vyslúžil nálepku najkrajšej železnice sveta. Radi by ste ju tiež videli? Pochopiteľne, rovnako ako aj davy ďalších cezpoľných. V preplnenom vlaku preto skúšame podplatiť mladých Indov, aby nám uvoľnili miesto pri okne. Síce nás najprv vysmiali, nakoniec sa zľutovali a povolili aspoň Cecovi nazerať ponad plecia. Zvyšok posádky pochopil, prečo je výhľad na okolitú prírodu na nezaplatenie až neskôr z fotiek. Ale pán Boh zaplať.

Nuweara Eliya je pôvabná dedinka vyhľadávaná pre neobyčajné prírodné scenérie, vodopády a čaj. A tak sa neskôr popoludní, vymódení v letných košieľkach, vyberáme k jedným zo šiestich vodopádov v okolí – Lovers Leap. Brodiac sa cez hustý dažďový les zisťujeme, že sme outfit príliš netrafili. Hlavne večer po rapídnom ochladení si už aj miestni v páperkách pri pohľade na nás klepú na čelo.  V zime sa nesie aj zvyšok večera, keď sa dvaja z nás musia podeliť o jednu nie príliš teplú deku. Darmo, drzejší vyhráva.

The post Horská očista a najkrajšia železnica sveta. Hatton, Nuwara Eliya (day 5.) appeared first on zostandoma.com.

Srí lanka je čajová veľmoc a hneď po Číne druhý najväčší exportér čaju na svete. Zaujímavé je, že čajovník sem doviezli v devätnástom storočí až Briti, dovtedy miestni pestovali len kávovník a kakaovník. Keď budete prvý raz piť cejlónsky čaj vy, majte na pamäti, že je silný asi ako tri espressá. Srílančania čaj taktiež maximálne sladia, takže s objednávkou čaju stručne a jasne naznačte, že si prosíte bez cukru. Inak sa vám bude v deci a pol veľkej šáločke roztápať kľudne aj päť lyžičiek cukru. Mňam?!

Tento deň sme sa rozhodli, že si trochu uľavíme od náročných presunov a zaplatíme si taxikára-sprievodcu, na ktorého sme si vzali deň pred tým kontakt. Taxikár iniciatívne naplánoval výlety a vzal nás do výrobne čaju a neskôr na jedny z najkrajších vodopádov, čo sme počas oného cestovania videli: Ramboda falls. Neskôr sme sa nechali odviezť do parádnej reštaurácie „all you can eat“, potom na miestnu vyhliadku a do ďalšej čajovne. Taxikár nás síce stál 3 500 rupí každého, ale pokiaľ narazíte na správneho človeka ako my, sú to najlepšie utratené 300 stovky (necelých 13€) na osobu.

Podvečer sa zase presúvame do poslednej vysokohorskej oblasti, ktorá nesie názov Elle. Trasa vlakom z Elyii do Elli je považovaná za druhý najkrajší železničný úsek svetového rozmeru. Chytili sme posledný vlak, ktorý bol na veľké prekvapenie takmer prázdny. Keď sa po hodine zotmelo, pochopili sme prečo. Pán boh zaplať ale aj za jednu hodinku, je to podívaná, na ktorú sa len tak nezabúda.

Dedinka Ella je už niečo viac turistickejšia než predchádzajúce oblasti, čo nám ale po šiestich dňoch v nedotknutej exotik nevadí. Najmä keď si pochutnávame na čapovanom pive. Konečne! Jediné vrásky nám robí tropický dážď, ktorý hlásia aj na ďalšie tri dni. Predpoveď rosničkám našťastie nevychádza a my sa budíme do ďalšieho slnečného rána.

The post Čajové dýchánky a najkrajšia železnica part. 2. Elya, Elle (day 6.) appeared first on zostandoma.com.

Po ceste na malú Adamovu horu nás upútal Ind hrajúci na flautu, na tóny ktorej sa dvíhala do výšky kobra. Po pár selfíčkach s ním, jeho opicou a kobrou v pozadí sme sa chceli pohnúť ďalej. Jeho nepriateľský výraz naznačil, že bez platenia to nepôjde. Do muža ovládajúceho hada sa nikto z nás púšťať nechcel, a tak odchádzame o tisícku rupí ľahší. Ale aspoň živí.

Túra na Little Adam´s Peak by vo vašom itinerári určite chýbať nemala. Prevýšenie nie až tak rapídne ako pri výstupe Veľkú Adamovu horu, takže sa pre výhľad na okolité hory a čajové plantáže až tak nezadychčíte. Síce sa o túto nádheru budete musieť podeliť aj s ostatnými turistami, za nás to bol jeden z najkrajších výletov.

Na tripadvisore sme neskôr sa dočítali, že v okolí sa nachádzajú aj vodopády Rawanas Falls. Museli sme overiť, či si zaslúžia 4 hviezdičky rovnako ako Ramoda, a tak sa pomaly presúvame ku nim. Aj keď tento raz našu pozornosť viac než príroda upútali miestni, ktorí v platených teniskách skackali po mokrých skalách s ľahkosťou tatranských kamzíkov, vodopády sa oplatí vidieť.

Azda najkrajšou atrakciou v okolí Elly je most Nine arch bridge. Zočiť trať postavenú na kamennom moste dvíhajúcom sa ponad roklinu – scenéria ako z filmu – tú si treba ale sakra zaslúžiť. Na požičaných skútroch sa snažíme trafiť cestu cez hustý dažďový prales a vôbec sa nám to nedarí. Nakoniec nás doviedol k mostu až miestny Srílančan, ktorý býval uprostred ničoho asi pol kilometra od nášho cieľa.  Aj napriek davom „japončíkov“, ktorí by sa kvôli fotke nechali snáď aj zraziť vlakom, radíme Nine arch bridge jednoznačne do skupiny „must see“.

Pri ceste za touto nádherou sme boli v domnienke, že sa tu natáčala scéna z James Bonda. Hoci sme neskôr zistili, že je to blbosť, adrenalínu sme si užili požehnane. Za jeden deň boli pripísané na účet dva pády a jedno zapadnutie v bahne. Ak sa sem raz vyberiete a zrovna nebudete mať náladu na bondovky, odporúčame zvoliť iný dopravný prostriedok než my. Na skútri v dažďovom pralese to nie je až taká prča, ako sme si na začiatku mysleli.

V Elle už nájdete viacero reštaurácii, kde vás radi občerstvia. Z toho sme úprimne mali radosť aj my. A keď sa vyhnete turistickým miestam a zavítate medzi domácich štamgastov, postarajú sa vám o zábavu. Síce vás možno budú najprv posielať do iných pohostinstiev, nedajte sa odradiť. Koniec koncov, nič vás nezblíži so Srí lankou a jej obyvateľmi viac, než pár panákov domácej pálenky.

The post Deň v Bondovskom štýle. Ella (day 7.) appeared first on zostandoma.com.

Po fyzicky i emočne náročnom týždni sme však už maximálne nabití zážitkami zatúžili po troške oddychu, výhľade na oceán a službách európskeho štandardu. Juh krajiny je obsiaty hotelmi, gastro podnikmi a klubmi, a to je veľké lákadlo aj pre troch mladých Slovákoch. Presúvame sa na juh najjednoduchším a najrýchlejším spojením.

Z Elly chodí jeden autobus denne, a preto sme si dali radšej na čas. To sme ešte netušili, čo nás čaká. Kľukatá cesta z dvojtisícového prevýšenia je nebezpečná sama o sebe. A keď vychytáte šoféra samovraha, ktorý predbieha všetky okolité subjekty cestnej premávky, nepomôže vám už ani zdravas. Rovnako zdesení boli aj miestni a dokonca zavolali policajta, ktorý v snahe ukľudniť šoféra nastúpil na palubu smrti. Cesta z hôr pri 130 km za hodinu v šrote zo šesťdesiatych rokov však vyrazila dych aj strážcovi zákona.

Z traumatizujúceho zážitku nás lieči už len azúrové more a dvojkilometrová ľudoprázdna pláž ako z robinsonovky. Marakolliya Beach nám odporučil slovenský pár, s ktorým sme sa stretli v horách. Pravdou je, že pre zamilovaných niet snáď romantickejšie miesto než pláž, kde okrem jedného domu a pár zatúlancov ju máte len pre seba. Dokonca aj my traja sme ocenili pôvab tohto miesta a vybláznili na silných vlnách. A že Indický oceán dáva o sebe vedieť dokazuje aj fakt, že sa na juh Srí lanky zbiehajú surfari z celého sveta.

Nasledujúci deň sme tiež zasvätili plážovej pohode. Presunuli sme sa do známeho letoviska Mirissa, kde okrem jednej kľudnejšej pláže nájdete aj druhú, omnoho živšiu, ktorú lemujú mnohé hotely, reštaurácie a bary. Ležanie na pláži, popíjanie drinkov či šmakovanie na tropickom ovocí bol pre nás konečne vytúžený chill. V niektorých baroch sme sa celkom aj nasmiali, najmä keď nám silný príliv z pod stoličiek odplavoval topánky. Takže pokiaľ hľadáte miesto na tradičnejšiu dovolenku, hoci len na pár dní, Mirissa vás zaiste nesklame.

Desiaty deň symbolicky uzatvára náš pobyt v cejlónskom raji. Po dopoludňajšom kúpaní v mori balíme batohy a presúvame sa do hlavného mesta. Tam sme si po náročných dňoch dopriali relax v štvorhviezdičkovom hoteli, pol dňa v miernom tempe spoznávali mesto a pobyt zakončili najostrejším curry vôbec. Vyštípaný až na kosť sme sa mohli spokojne pohnúť o „dům dál.“ Pokojný odchod to ale nebol ani náhodou.

V závere tohto článku si dáme malý kvíz. Koľko hodín pred odletom by ste sa mali dostaviť na letisko? Ak znie vaša odpoveď dve hodiny, tak by ste zmeškali lietadlo z Kolomba do Bangkoku pravdepodobne rovnako ako my. Na letisko sme dorazili už 5:50h, prešli kontrolou a míňali posledné rupie v letiskových krámoch. A hoci sa odlietalo až 7:15h, checkin a systém na odber batožiny bol už o 6:20 zatvorený. Zdesene pozeráme na miestnu úradníčku, ktorá nám oznamuje, že sme nestihli ani posledný call. Argument, že vyvolávali ľudí z liniek s odletom o hodinu neskôr, ale nás nie, neobstál.

A tak každý ľahší o 200 € za ďalšiu letenku už obozretne strážime každú minútu. Kontroly v odletovej hale v Kolombe sú ale také zdĺhavé, že sme to za ďalších sedem hodín ledva stihli. A neprežiť si túto miestnu absurditu, neuveríme ani faktu, že pri odlete o 15tej zatvoria checkin už o pol druhej. Takže milý cestovateľ, ak sa chystáš z týchto končín aj ty, priprav si buď kopec času alebo dostatočne plnú peňaženku. Adios v Bangkoku, priatelia 😉.

The post Cesta smrti a plážové romance. Južné pobrežie (day 8. – 10.) appeared first on zostandoma.com.