(autentická reportáž týždenného dobrodružstva bez servítky)

Naše cesty sa stretávajú v Istanbule, kde veľmi neuvážene a nevšímavo opúšťame letisko, i keď by nám stačilo len prejsť medzi terminálmi. Nevadí, ďalšia pečiatka do pasu. Staré letisko v Istanbule je na hovno – nefunkčná WiFi, pivo za 15 eur, a tak v podstate len vyčkávame na let, modliac sa, aby čas plynul rýchlejšie.

Po prílete do Kyrgyzstanu, do hlavného mesta Biškek si hneď na letisku kupujeme SIMku – neobmedzené dáta na 30 dní za 8 eur. Deal is done. Nestrácame čas a miestnou maršrutkou sa nechávame odviezť do jednej z viacerých autobusových staníc v meste. Plán je jasný: vybrať cash, nastúpiť na maršrutku do mesta Karakol. Plán je viac-menej úspešný – až na to, že Ceco nemá miesto, a tak sedí 7 hodín v uličke na tvrdej zemi. Paráda. Miestenkový systém v zemi pánu Bohu za chrbtom tu určite nehľadajte. Platí prosté: Kto prv príde, ten prv sedí.  Za 150 miestnych SOM-ov vyrážame hlbžie do hôr. Maršrutka je plná domácich, ktorí sa na nás nechápavo usmievajú. Po ceste máme dve zastávky, kde ochutnávame povestný čaj a nejaké miestne buchty. Fair enough.

Po siedmich hodinách, ktoré pocitovo trvajú 20, konečne prichádzame do cieľového Karakolu, kde naše zdrevené prdele vystupujú na autobusovej stanici.  Keďže hovienko tlačilo už dlhšiu dobu, nie je čas na hrdinstvá – berieme taxík a miestny boss nás vezie do Hostel Nice in Karakol v Karakol-e.

Po krátkom zoznámení s majiteľkou jej oznamujeme náš plán cesty. Neveriaco krúti hlavou, že to nie je možné zvládnuť, že nám asi jebe (mala pravdu), a že umrieme (skoro tiež mala pravdu). Presvedčili ju len Cecove bicepsy a dostatočné zásoby v podobe tuku na bruchu. Obratom ruky volá do kempov, aby nám zabezpečila postele v jurtách na ďalšie noci. Do piatich minút je všetko vybavené: jedlo, nocľah aj šofér na ráno. Excellent service, smooth as fuck. Stále však krúti hlavou nad  Cecovým plánom, ale keďže v horách nie je signál, ani internet, nemá inú možnosť než veriť, že to zvládneme. No, nezvládli sme – hlavne preto, že ten debil Ceco pozrel dĺžku trasy v míľach, nie v kilometroch. Ale o tom neskôr.

Detaily treku sa dajú nájsť aj tu: https://www.alltrails.com/trail/kyrgyzstan/ysyk-kol/ak-suu-highlights

Každopádne, hrdlo je suché, pivo sa samé nevypije, a tak sa presúvame do Karakol Lighthouse. Jedlo fajn, pivo tiež, obsluha by stála za to. Tinder vyklikaný za 8 minút a klasicky nula matches. (aspoň niečo “same as in Europe..”) Dávame Karakolu druhú šancu a obdivujeme výdobytky komunistickej architektúry a kultúry v miestnom parku. Keďže máme za sebou 24 hodín cestovania a budíček na 5 ráno, ukladáme sa relatívne skoro o 11pm. Good night.

Emócie celú noc vibrovali ako Mončín róbertko, a tak jemne polámaní skáčeme z postele na budík o 5 ráno, aby sme stihli posledné kúsky civilizácie, splachovacie WC a signál. Ceco ešte na rýchlo rozdáva pár nevyžiadaných rád pani domácej ako sa správne robí praženica  a o šiestej už skáčeme do zaparkovaného starého Mercedesu, pristaveného pred barák.

Po 40 minútach nás šofér vyhadzuje v Jeti-Oguz, kde začína naša skoro 60 km túra. Veľké plány na rozlúčkovú fotku a posledný srdcervúci status hatí signál, ktorý skončil skôr, než sa to všetko uploadlo. Fail numbr 1. Druhy fail nasleduje v zapätí, keďže Fifťo nesynchronizoval drona a ten hajzel bez internetu dokáže lietať max do 30m vzdialenosti a tak pekne nasratí začíname pochod, nevediac čo nás v ten deň ešte čaká… a že to zlomí nejedno mužské ego. Podľa plánu by sme mali prvý deň prejsť 21km, druhý deň 24km a tretí deň niečo okolo 14km s prevýšeniami 3000m, 3000m a 1400m. Mapy sa tvária súhlasne, a tak smelo do toho. To, že v mapách máme zapnuté míle namiesto kilometrov, zisťujeme až pomerne neskoro, keď už nie je cesty späť.

Každým krokom sme odvarený z prírody viac a viac, často stojíme, fotíme, droníme, scenérie sú úchvatné, krajšie a lepšie než sme si vysnívali. Divoké kone voľne cválajúce pozdĺž kryštálovo modrej rieky z ľadovca v pozadí, masívne pohoria so štítmi a ľadovcami a do toho opustená chatka s babičkou naberajúcu vodu z rieky. Endorfíny pulzujú telom jak na prvej extáze a ja si kušem do pery aby som sa presvedčil, že nesnívam, že to čo vidím, je realita. Am I dreaming ? Na toto nikto z nás nebol pripravený, ani Instagram nás nepripravil dostatočne na to, čo sme tu videli na vlastné oči.  Tak len mlčky kráčame touto nádherou.

Aby nebolo všetko rúžové a chrumkavé, objavujú sa prvé náznaky problémov: Fifťov batoh má excelentných 22kg  (8kg jedla, solárna nabíjačka a plno iných nepotrebných kokotín), a tak často zaostáva a musíme ho čakať, a to ešte v tej najľahšej časti treku. Pojebaný vegán. Tesne po 14tej hodine dorážame pod kopec a čaká nás peklo o akom sa nám nesnívalo., Úprimne, vedeli  sme, že hory Kyrgyzstane asi nebudú ako vybehnúť po asfaltke na Štrbské, ale to čo prišlo, predčilo  očakávania i prípravy. Začína prvé dejstvo. Pod kopcom sa nachádzali 2 malé kempy, kde sme mali ostať na noc, ale my sa tvrdohlavo štveráme do 31% stúpania a z 2400m mame vystúpať do 3950m na cca 3km trasy, ignorujúc mávania a volania miestnych, že to asi nie je dobrý nápad.

Dážď vystriedal mrazivý vietor. Partička 3 mušketierov sa rozpadá hneď po uvedomení, že to nie je vrchol kopca, len ďalší ojeb od neľútostnej hory, a že nás čaká 400m 37% stúpania. Ceco sa odpája od skupinky a razí cestu strmým svahom kamenistej hory. Nohy sa podlamujú, kolena nedržia, cesta nie je, len vychodený náznak trasy v suti kamenia. Každý meter je vydretý, každý meter je vykúpený minutou oddychu a rozdýchavania. Každý meter je boj. Ceco doráža na vrchol prvý, necíti však žiadne nadšenie, žiadny orgazmus ani potešenie zo zdolania kopca, len hnev a úzkosť, že čo do piče sa to pravé stalo. Kŕčovité dychčanie a lapanie po vzduchu prehlušujú len nárazy vetra. Po 20 minútach sa v diaľke objavuje Marek, ktorý si to pomalým tempom razí na vrchol. Fifťo stále nezvestný. Ceco si uvedomuje, že je zle, že situácia sa môže, a aj sa, vyeskaluje veľmi rýchlo hneď ako zapadne slnko, a tak vyráža Fifťovi naproti, aby mu pomohol s batohom. Nachádza ho pod kopcom, bez síl, bez energie, bez odhodlania pokračovať, a tak berie jeho batoh a tlačí jeho bezvládne telo pred sebou.

The post Prejazd do Karakolu, maršrutky a peklo menom Teleti Pass appeared first on zostandoma.com.

Ráno náš čaká Michael Hasselhoff s jeho Knigh Rider-om. Cesta k Song Kul je rozmanitá, pozdĺž jazera Issyk Kul, asfaltová cesta sa často strieda s prašnou kamenistou, polorozpadnuté a prázdne kedysi honosné hotely na pobreží sú akousi zašlou pripomienkou veľkolepých komunistických planov, ktoré skončili hneď ako došli peniaze po páde Sovietskeho zväzu. S rozjímania nad životom nás preberá odbočka pri meste Balykchy. Krajina rázne mení charakter a z vyprahnutej púšti z filmu Marťan sa dostávame do zelenej kvitnúcej oázy pozdĺž rieky Chu river. Povinná cik pauza pri jazere Orto-Tokoy s výkladom histórie od nášho šoféra, keďže jazero je dobrých 5 metrov pod obvyklou hladinou, spôsobené suchom a budovaním hrádzí na ruskom území do veľkej miery ovplyvňuje život v regióne, ktorý je na tejto vode závislý. Rusi… Pri mestečku Keng-Suu končia posledné náznaky asfaltovej cesty a začína prašné a kamenisté peklíčko, ktoré sa s nami potiahne až k jazeru na náhornej plošine.

Krajina je opäť ako z Pána prsteňov, nič len zelenou trávou pokryté kopce, bez stromov, bez skál, len zelená perina kam až človek dovidí. Scenérie sa nám vypaľujú do mozgov a my uvoľňujeme atmosféru pokecom o dĺžke orálneho sexe. Stúpame z 2200m do 3500 strmou cestou a Micheal s Night Riderom majú čo robiť udržať auto na kamenistej ceste po upätí kopca. Niekde okolo 3300m prekonávame snežnú čiaru, teplota rapídne klesá a náš šofér si pýta niekoľko fotiek so snehom, že ho už dlhé roky nevidel a zrejme už ani neuvidí.

Po ďalšej polhodine sa konečne dostávame na vrchol, kde nás čaká náhorná plošina, obrovské nekončiace zelené lúky, ktoré pretínajú stáda kráv a občas 2-3 jurty ich pastierov. Offroad štýlom si to valíme k jazeru, kde sa nachádza pomyselne mestečko tejto oblasti, pomyslené mestečko znamená, že tam ja na miesto troch júrt až, 10 júrt. Jazero je obrovské, modré, krásne a nudné. Obrovské hejná komárov znemožňujú fotenie, a tak sa presúvame do jednej z júrt kde nás čaká naozaj kráľovsky obed. Tetuška sa o nás stará ako vlastných a my tak trochu chápeme prečo. V zapätí nám ponúka svoju dcéru na vydaj, milá baba, ale na náš vkus dosť chlpatá. Ponuka je lákavá, ale kopce a kone sa samé nenadronia, takže slušne poďakujeme, zaplatíme a tasíme drona, ktorý konečne môže letieť aj ďalej než 30m (vďaka Elon).

Po 30 minútach a 50 štípancoch súdime, že je čas ísť do piče, fakt neviem čo by sme tam robili celý deň ako nám všade radili, a tak Michal Haselhoff kontroluje ešte posledný krát brzdy na Knight Rider-ovi, posledná rozlúčková fotka, kebyže sa náhodou zabijeme a čau. Cesta naspäť, dole horou nám neostáva nič dlžná, chytáme nápravu na aute a v najbližšej dedine stojíme v servise #SorryMichael . Nie je nič, čo by trochu izolepy a zvárania nespravilo a po pol hodine s miestnym fachmanom sa pohýname ďalej smerom k Balykchy, kde dorážame tesne pred zotmením a výdatným dažďom.

Pocity z tohto mesta sú veľmi zmiešané, cítil som sa tam ako v Hriňovej keď som mal 7 rokov v 1993, flashbacky nás prenasledujú celý večer, hlavne z toho, ŽE TU KURVA NIKDE NEMAJÚ PIVO. Atak si po večeri sľubujeme, že to vynahradíme v hlavnom meste Bishek, kam vyrážame hneď ráno.

FolklórNa miesto turist panoramatického vlaku, ktorého je plný Instagram a chodí raz za deň po 15:00, volíme klasickú marshrutku a za dve hodiny vystupujeme v hlavnom meste. Dopotení, smradľaví a špinaví sadáme do prvej putiky, kde tetuška lieta ako šarkan na špagáte s pivami v ruke. Cely deň sa nesie v chill atmosfére, prechádzky, pivá, pamiatky (nič, čo by ste nenašli na Google) a my sumarizujeme, socializujeme, plánujeme a konštante sa každých 15 metrov  zamilúvame, pretože kirgizské ženy  sú naozaj  prekrásne. Žiaľ, na nejaké seriózne zoznámenia neostáva čas, energia a absencia znalosti azbuky tomu tiež nepridáva 😊. Nuž neostáva nič iné, len dať si 75te pivo a sľúbiť si, že sa ešte raz vrátime. Koniec.

The post Záver treku: Zostup do Ak-Suu, Song-Kul a návrat do Biškeku appeared first on zostandoma.com.