Prvú tretinu celodenného tracku pretína rieka, ktorá je takmer celý rok neprejazdná. Zvyčajne tam postávajú domáci s koňmi, prevážajúci turistov. My sme sa poučení dopadmi covidu radšej poistili a dohodli s našim hostiteľom vopred. Lenivci majú možnosť nasadnúť na tieto ušľachtilé tvory už v dedine. My ale radšej po vlastných, šetriac géliky na tekuté zážitky.

Prechod riekou na koňoch je neopísateľný zážitok. A keď vám jeden z partie to štvornohé zviera zlomí, na jeho slová sediac na roztrasenom poníkovi: „Ceco, Ceco, je všetko v poriadku?“ nezabudnete dosmrti. Napriek všetkej citlivosti sveta a lásky k zvieratkám pukáme smiechom, keď sa to chúďa prisámvačku vybralo opačným smerom do hlbokej rieky radšej utopiť, než nosiť stokilového Janka. Ano, Janko zlomil koňa, po fyzickej a mám pocit, že aj po psychickej stránke.

Adrenalínovú skúsenosť a cvičeníčko na pevné bruško čochvíľa vymieňame za sexy-building dolných partií. Čaká nás stupáčik s prevýšením 1 200 metrov. Terén je náročný, a tak s maximálnou opatrnosťou kráčame po stekajúcom potoku. Postupne sa odkrývajúci výhľad na ľadovec kompenzuje každú kvapku potu na tvári a vody v topánkach.

Po necelých dvoch hodinách nám na vrchole padajú sánky. Stojíme nad obrázkom Gruzínskych hôr, presne takých, aké sme si vysnili. Nad krajinou, kde sú vysoké vrcholy potiahnuté sýtozeleným kobercom a lemované ľadovcovými končiarmi.

Nebyť na hrebeňovke už o niečo rušnejšie, kochali by sme sa snáď doteraz. No nič, za spoločnosti pripekajúceho slnka, osviežujúcich horských prameňov a skupín turistov z rônych kútov sveta, klesáme do cieľa: prvej otvorenej krčmy.

Ushguli

Podľa pôvodne navrhnutého trailu by sme mali tretí deň končiť v dedinke Iprari. Ale keďže nie je čas strácať čas, my sme si túru o deň skrátili a do Usghali sa ešte ten podvečer nechali doviesť taxíkom. Ušguli je tiež malebé a ospevované vysokorské mestečko. Naše ❤ však napĺňala vernosť k Adishi, a tak ju prebehneme za necelú hodinku a viac než na výhľady sa sústredime na bojovú úlohu zohnať odvoz do Thbilisi, vzdialenej 8 hodín cesty. Teda, to sme si aspoň mysleli.

Kdeže len sme nabrali dojem, že sa na nás vrhnú desiatky šoférov minivanov ako v Mestii? Netušíme! Bez hotovosti (rozumej bez vychladeného pivka) zisťujeme, že tu žiadne auto nemáme. Keď nám barbanka dohadzuje kamaráta s osobákom pre celkom 6 ľudí za 900 gelov, smrkáme nad odmietnutou výhodnejšiou ponukou Igorka.

Zúfalo chodíme od domu k domu a za pomoci posunkovej reči pátrame, či niekto len tak náhodou nemá dodávku a nechce si zašoférovať 8 hodín tam a 8 zase naspäť. A predstavte si, na konci dediny niekto len tak náhodou prikývol. Vraj stačí počkať 3 hodiny, kým vypraví hostí. Podľa jeho červeni v tvári však chudák pravdepodobne rátal minúty do vytriezvenia. A zarobené koruny.

Poučenie: Naše čítanie v google mapách zase nemá obdoby. Naspäť sa vraciame po tej istej ceste cez Ipriri až do Mestie. Čo znamená, že sme poslednú zástávku mohli kľudne vypustiť a presun si asi tisíc ráz uľahčiť.

Poučenie 2: Naozaj ale už naozaj nikdy neveriť google mapám, odhadujúcim cestu do Thbilisi na 8 hodín. Žiadna taká NEEXISTUJE! Tá reálna trvá 12 hodín a s miestnymi šoférmi je to otázka života a smrti. 

 Nasledujúcu noc si štafetu najväčšieho dna podávala Maťa s Fifťom, ktorý sa topil v horúčkach pravdepodbo ne z úpalu a ktomu v extrémne prehratiom aute. Maťka si svoje odtrpela na sedačke-nesedačke bez operadla, nepohodlnom prešévanom poťahu a bez priestoru na nohy.

O 4 ráno nás čakalo ďalšie prekvapenie – oznámenie, že šofér už nevládze a máme počkať ďalšie auto, valiace sa po nás z opačnej strany. No ešte že sú tu všetci kšeftári jedna veľká rodina! Po pár hodinách utrpenia, problémoch s padnutým stromom, hľadania bankomatu, neznestiteľne hlasnej hudby a šoféra ktorý sa chcel cez tú hudbu nepretžite prekrikovať, sme neveriacky o 9 ráno vstúpili do hlavného mesta.

A čo s načatým dňom? Spať určite nie!

The post Krajina z Pána Prsteňov. Hike to Ushguli (day 4) appeared first on zostandoma.com.