17:15 je čas kedy sme všetci spolu na vrchole prechodu ale nenasleduje žiadna oslava, žiadne pivo, len rýchly zostup zo 4000 metrov prechodu čo najnižšie, skalnatou sutinou, na ktorej je zmrznutá vrstva snehu. V takýchto podmienkach človek nevie kam šľape, nohy neslúžia a mozog ide na autopilota. Po 20-30 minútach strmého zostupu si konečne sadáme do zelenej trávy, Fifťo začína javiť známky života, dokáže odpoveď na otázku Áno/Nie, na celé vety sa však ešte necíti. Ceco otvára plechovku piva, s ktorou ho každý posiela do piče a tak ju vypije sám, ťažký život alkoholika v horách.

Letmý pohľad do máp nám berie posledné kvapky optimizmu, Sirota kemp je v nedohľadne. Keďže nám ostáva cca hodina denného svetla a pred sebou mame 12 km, áno DVANÁSŤ kilometrov do Sirota kempu, všetci tak nejak tušíme, že sme si zarobili na slušný problém. Ceco nestráca dobrú náladu, vďaka pivu, ale Fifťo ho v pravidelných intervaloch posiela do piče. Jing Jang ? Ťažko povedať. Neviem.

Počas zostupného pochodu, 8 km dole prudkým kopcom, prichádzame na niekoľko plánov záchrany, každý má však základ v tom, nájsť niekoho na koni / aute, čo nás odvezie do najbližšieho kempu. Podľa mapy (díky Seznam.cz), by sa pod kopcom pri rieke, mal nachádzať kemp… podľa mapy tam je dokonca cesta, takže šance na koňa alebo auto sú vysoké. Teoreticky. Ceco preto prechádza na vyšší rýchlostný stupeň, s tým, že zvyšok skupiny počká dole pri ceste, kde sa pokúsi zohnať nejaký povoz. Po ceste mu skríži cestu stádo divokých kráv a niektorým sa zrejme nepáči jeho pohľad, a tak ho začnú naháňať po lúke, až kým sa im musel stratiť  v lesíku.

Slnko už dávno zapadlo a neostáva nič iné len si svietiť mobilom dole strmým kopcom v lesovytom teréne. Načo by si tento “skúsený horal” so sebou bral čelovku! No jedine na parádu. Nadšenie z kempu pod kopcom sa rozplýva ako prd vo vetre, keďže na danom mieste nie je nič len zaplavený kus lúky. Nie je tam ani živej duše a podľa máp sa najbližší kemp nachádza 4,5km proti prúdu rieky. Podvodný kemp, v ktorom máme ubytovanie je 8 km ďaleko. Nemožné.

Je niečo po deviatej večer, keď sa z lesa vynoria 2 svetlá mobilov, Marek a Fifťo dorazili vcelku rýchlom časovom rozmedz íaby im Ceco oznámil: “sorry jako, žiadny kemp tu nie je”. Neostáva nič iné len sa vydať pozdĺž rieky a dúfať v zázrak. Zázrak prichádza po 200m, kde je cesta pretnutá horskou divokou riekou a my sa pozeráme na zničený most cez rieku, ktorej prebrodenie by sa rovnalo utopeniu alebo v lepšom prípadne smrteľnému  podchladeniu. Zúfalosť vystriedala bezmocnosť a rezignácia v tvárach Fifťa a Mareka. Ceco, autor tohoto precízne naplánovaného výletu, ehm, však nestráca hlavu a vydáva sa pozdĺž rozbúrenej rieky, aby po cca 50m našiel provizórny most. Provizórnosťou rozumej 2 stromy zviazané  k sebe ponad rozbúrenú rieku. Zvyšok posádky síce odmieta tento života ohrozujúci manéver, ale jednoducho nie je na výber, a tak sa vždy dvaja postavia 10m od „mostu“ aby v prípade pádu dokázali tretieho vyloviť. Prechod „mostom“ pripomína scény z hry Tomb Rider kde Lara Croft (Angelina Jolie) prekonávaná obdobne prekážky vo virtuálnej realite a s tromi životmi v zásobe. Vybičovaná atmosféra sa jemne ukľudňuje, keď všetci traja prekonáme rieku a v diaľke vidíme svetlá, oheň, ľudí.

Rusky hovoriaci kempisti nám oznamujú, že musíme odšliapať ďalšie 4km pozdĺž rieky, veľké časti cesty sú zatopené, autá nejazdia a pre kone je už tma. Do pôvodného Sirota kempu nemáme šancu dôjsť a musíme sa zloziť prvom kempe po ceste. Vymrznutý, áno v lesoch 3000m na morom je zima, navyše s premočenými  nohami prichádzame do kempu tesne pred 22:30h. Jemne rozospaný pán nás ukladá do jurty, rozdáva nám spacáky a oznamuje, že raňajky sú  o 8mej ráno. My si líhame spať ale zaslúžený odpočinok a spánok neprichádza, adrenalín v tele pôsobí viac ako čiara pervitínu, ktorá vás drží v pozore celu ďalšiu noc. Too much of everything.

Ráno nás budia hlasy ľudí, ostatných ľudí v kempe, ktorí sa chystajú na ďalší trek. Vyhriaty spacák sa opúšťa ťažko, ale čúranie žiaľ túto partičku vyhráva. Marek vypadá so-so okay ale Fifťo je úplne KO, vyklepaný, jak keby ho nakladala partička Afričanov (pojebaný vegán), a oznamuje nám, že uvažuje o predčasnom ukončení treku a návrate do Karakolu, ktorý sa nachádza po rieke od súčasného kempu a  dá sa tam dostať autom.  Po včerajšku sa mu nikto nečuduje a dokonca sa to zaobíde aj bez uštipačných poznámok. Nasledujú výdatne a luxusné raňajky, sranie v lese a balenie batohu pred trekom. Čaká nás 24km z toho opäť +1600m výšlap do 4000m prechodu. Odporúčania vyraziť pred 9, aby sa to stihlo sa kvôli Fifťovmu batohu opäť nestíhajú, ten chlapec je horši ako žena, 3x vybaliť a 3x zabaliť batoh je j nevyhnutný raňajší rituál. Vyrážame po pol 10  a evidentne Fifťove ego je silnejšie ako svaly, ka tak nakoniec pokračuje s nami. Jiiihaaa.

Po prekročení rieky nastupuje prudký strmák do kempu Sirota (kde sme mali povodne prespať predošlú noc), 500 výškových metrov na 2,5 km láme odhodlanie Mareka a Fifťa pokračovať ďalej. V kempe Sirota začína revolta a odmietnutie pokračovať daný deň v ceste. Nasleduje ostra výmena názorov, ktorá nepotrebuje preklad a pochopili ju všetci medzinárodní návštevníci kempu. Aby bolo jasné, kemp Sirota sú 4 stany uprostred ničoho – lesa, kde nie je ani trochu čo robiť,. Ťažko tu zvládnuť hodinu, nie to ešte celý deň.  Ceco odmieta zabiť deň ležaním v stane kukaním do blba, a tak pokračuje v ceste sám, s tým, že počká zvyšok skupiny v dedine Altynarasan. Tesne pred 11ctou na obed vyráža sám, zatiaľ čo Marek a Fifťo ostávajú v kempe zbierať sily a lepiť zlomené ega.

The post Zostup z Teleti Pass a neúspešný nočný pochod do Sirota kempu appeared first on zostandoma.com.

Hike k jazeru Ala-Kul a  Ala-Kul Pass je zradná kurva, z kempu Syrota začína kopček pozvoľne, človek dá 60% kopcu za ani nie 90 minút, uchlácholí ho to tempo, nadobudne pocit istoty, že to zvládne bez problémov… Skutočné porno však začína 350-400m pod vrcholom k jazeru Ala-Kul, prudký naozaj prudký strmák, chodník je len jemne vychodená cestíčka v sutine skál, terén je nestabilný, šutolina sa kĺže, opäť, vzduch je značne riedky, dýcha sa ťažko, každý 1,5-2 metre človek musí oddychovať, nie je kde sadnúť , o čo sa oprieť, počasie sa mení každých 5 minút, silný nárazový vietor, ostré slnko a dážď. Zdolanie týchto 400m zaberá viac než hodinu a pol a nalamuje odhodlanie pokračovať.

Avšak však človek prekoná tieto neľútostné podmienky, na vrchole hory  čaká najkrajšie, najmodrejšie, najtyrkysovejšie a najčistejšie jazero aké som kedy videl (#jebattatry).  Farba s mixom emócii sa vypáli do mozgu ako značka na riti chovného býka, je to jednoduch onádhera. Neostáva nič iné, len otvoriť pivo a dať si 10 minút ticha, nič, len enjoy the moment.

Po rozjímaní nad životom a dopití piva, viem, že sa musím hýbať ďalej lebo čas je pokročilý a mňa čaká Ala-Kul pass, 4000m prechod, ktorý nebude zadarmo. Cesta vedia pozdĺž jazera a ubieha naozaj pozvoľne, vždy keď je človeku ťažko, pozrie sa na výhľad a hneď je mu lepšie. Také fetovanie prírodou. Cca 400-500m od vrcholu sa cestíčka odkláňa od jazera a naberá 35% stúpanie. Aby bolo jasné, nie je tam žiadny chodník, žiadna trasa, žiadne značky, šutolina z rozpadnutých skál a náznak prechodu niekde v diaľke. Počasie je úplne super, ehm, slnko sa strieda s dažďom každých 30 sekúnd, dýchanie ako čerstvo po orálnom sexe, jemná dezorientácia a vtieravé myšlienky o vlastnej existencii a živote sú tí najlepší spoločníci. Pár lesbických turistiek putujúcich opačným smerom mi naznačuje, čo ma čaká a ja im mojou lámavou španielčinou ďakujem za zničenie posledného odhodlania žiť. Ženy.

Ala-KulVrchol dáva zabrať ale prekonávam ho cca pred 16:30, do kempu mi ukazuje príchod cca 19:00 a ja viem, že som v klídku a môžem si dať piknikové tempo. Niekoľko videí, fotiek, selfíčiek, keďže som na vrchole sám a ide sa dole. No ide, šmýka sa dole a ja začínam chápať o čom hovorili španielske lesby.

Cca 500m pod vrcholom, kam som sa dokĺzal po cca pol hodine, ma zastavuje pánko z jednej z 3 júrt, dávame si spolu čaj a obaja sa tvárime, že si rozumieme a vieme, čo kto hovorí. Ukazujem mu kam smerujem a on, že hmm hmm mal by si si pohnúť mladenčok, a celkom presne nechápe moju chillovú náladičku. Dáme si zbohom a ja naberám kurz k Altyn-Arashan. Asi 8 km svahom dole kopcom sa odráža na mojich ritných svaloch a ja sa po hodine cítim ako čerstvo zaradený väzeň v nápravnom zariadení. Každý krok je cítiť, na nohách a na riti a energii nepridáva ani brodenie rozvodneného horského potoka, Znovu tá pojebaná panenská príroda, a tak bez náznaku mostu alebo brodu, skáčem po kameňoch ako Spiderman. Ale, zázračne (a výnimočne) prechádzam so suchými nohami. Keďže zásoby jedla a vody som spotreboval ešte pred vrcholom k jazeru, že aby sa mi debilovi ľahšie stúpalo, odráža sa na mne hlad a smäd a keď ma pod kopcom zastavuje mladý, asi 9 ročný chlapec, či nechcem odviesť na koni, neváham a posledné 3 km do dediny si užívam na chrbte majestátneho žrebca. Pekne. Fajn to bolo.

V dedine sa nachádza niekoľko kempov, stanov, rôznych rodín, 3-4 murovane domy, dokonca horúce kúpele. Po 30-40 minútach hľadania nachádzam dohodnutý kemp Bulak Say , kde mi miesta babka instantne varí večeru, čaj a ukladá ma do jurty, v ktorej mi držala poslednú posteľ. Good nigh a good job => 24 km a 3200 výškových metrov (1600 hore a 1600 dole)  za 11 hodín. To najťažšie mám za sebou. Váha -5 kg za dva dni. Pupok na chvíľu čau.

Ďalšie ráno ma budia ľudia z jurty, ktorí sa pripravujú na ich časť trek. Ja po raňajkách volím alternatívu Day drinking-u, a tak už pred obedom mám za sebou 3 pivá a z delíria ma prebúdza len babka, ktorá mi nachystala obed. Celý deň sa nesie v znamení piva, chillu, srania v lese, jazde na koni a čakania na tých dvoch opičiakov, ktorých čakal prechod v tento deň. Rád by som napísal niečo zmysluplné, ale opil som sa a vytriezvel až kým neprišli krátko pred 19ctou. Nasledovala večera, ďalšie pivá a zaslúžený spánok.

The post Výstup k jazeru Ala-Kul a prechod cez Ala-Kul Pass do Altyn Arashan appeared first on zostandoma.com.