(autentická reportáž týždenného dobrodružstva bez servítky)

Naše cesty sa stretávajú v Istanbule, kde veľmi neuvážene a nevšímavo opúšťame letisko, i keď by nám stačilo len prejsť medzi terminálmi. Nevadí, ďalšia pečiatka do pasu. Staré letisko v Istanbule je na hovno – nefunkčná WiFi, pivo za 15 eur, a tak v podstate len vyčkávame na let, modliac sa, aby čas plynul rýchlejšie.

Po prílete do Kyrgyzstanu, do hlavného mesta Biškek si hneď na letisku kupujeme SIMku – neobmedzené dáta na 30 dní za 8 eur. Deal is done. Nestrácame čas a miestnou maršrutkou sa nechávame odviezť do jednej z viacerých autobusových staníc v meste. Plán je jasný: vybrať cash, nastúpiť na maršrutku do mesta Karakol. Plán je viac-menej úspešný – až na to, že Ceco nemá miesto, a tak sedí 7 hodín v uličke na tvrdej zemi. Paráda. Miestenkový systém v zemi pánu Bohu za chrbtom tu určite nehľadajte. Platí prosté: Kto prv príde, ten prv sedí.  Za 150 miestnych SOM-ov vyrážame hlbžie do hôr. Maršrutka je plná domácich, ktorí sa na nás nechápavo usmievajú. Po ceste máme dve zastávky, kde ochutnávame povestný čaj a nejaké miestne buchty. Fair enough.

Po siedmich hodinách, ktoré pocitovo trvajú 20, konečne prichádzame do cieľového Karakolu, kde naše zdrevené prdele vystupujú na autobusovej stanici.  Keďže hovienko tlačilo už dlhšiu dobu, nie je čas na hrdinstvá – berieme taxík a miestny boss nás vezie do Hostel Nice in Karakol v Karakol-e.

Po krátkom zoznámení s majiteľkou jej oznamujeme náš plán cesty. Neveriaco krúti hlavou, že to nie je možné zvládnuť, že nám asi jebe (mala pravdu), a že umrieme (skoro tiež mala pravdu). Presvedčili ju len Cecove bicepsy a dostatočné zásoby v podobe tuku na bruchu. Obratom ruky volá do kempov, aby nám zabezpečila postele v jurtách na ďalšie noci. Do piatich minút je všetko vybavené: jedlo, nocľah aj šofér na ráno. Excellent service, smooth as fuck. Stále však krúti hlavou nad  Cecovým plánom, ale keďže v horách nie je signál, ani internet, nemá inú možnosť než veriť, že to zvládneme. No, nezvládli sme – hlavne preto, že ten debil Ceco pozrel dĺžku trasy v míľach, nie v kilometroch. Ale o tom neskôr.

Detaily treku sa dajú nájsť aj tu: https://www.alltrails.com/trail/kyrgyzstan/ysyk-kol/ak-suu-highlights

Každopádne, hrdlo je suché, pivo sa samé nevypije, a tak sa presúvame do Karakol Lighthouse. Jedlo fajn, pivo tiež, obsluha by stála za to. Tinder vyklikaný za 8 minút a klasicky nula matches. (aspoň niečo “same as in Europe..”) Dávame Karakolu druhú šancu a obdivujeme výdobytky komunistickej architektúry a kultúry v miestnom parku. Keďže máme za sebou 24 hodín cestovania a budíček na 5 ráno, ukladáme sa relatívne skoro o 11pm. Good night.

Emócie celú noc vibrovali ako Mončín róbertko, a tak jemne polámaní skáčeme z postele na budík o 5 ráno, aby sme stihli posledné kúsky civilizácie, splachovacie WC a signál. Ceco ešte na rýchlo rozdáva pár nevyžiadaných rád pani domácej ako sa správne robí praženica  a o šiestej už skáčeme do zaparkovaného starého Mercedesu, pristaveného pred barák.

Po 40 minútach nás šofér vyhadzuje v Jeti-Oguz, kde začína naša skoro 60 km túra. Veľké plány na rozlúčkovú fotku a posledný srdcervúci status hatí signál, ktorý skončil skôr, než sa to všetko uploadlo. Fail numbr 1. Druhy fail nasleduje v zapätí, keďže Fifťo nesynchronizoval drona a ten hajzel bez internetu dokáže lietať max do 30m vzdialenosti a tak pekne nasratí začíname pochod, nevediac čo nás v ten deň ešte čaká… a že to zlomí nejedno mužské ego. Podľa plánu by sme mali prvý deň prejsť 21km, druhý deň 24km a tretí deň niečo okolo 14km s prevýšeniami 3000m, 3000m a 1400m. Mapy sa tvária súhlasne, a tak smelo do toho. To, že v mapách máme zapnuté míle namiesto kilometrov, zisťujeme až pomerne neskoro, keď už nie je cesty späť.

Každým krokom sme odvarený z prírody viac a viac, často stojíme, fotíme, droníme, scenérie sú úchvatné, krajšie a lepšie než sme si vysnívali. Divoké kone voľne cválajúce pozdĺž kryštálovo modrej rieky z ľadovca v pozadí, masívne pohoria so štítmi a ľadovcami a do toho opustená chatka s babičkou naberajúcu vodu z rieky. Endorfíny pulzujú telom jak na prvej extáze a ja si kušem do pery aby som sa presvedčil, že nesnívam, že to čo vidím, je realita. Am I dreaming ? Na toto nikto z nás nebol pripravený, ani Instagram nás nepripravil dostatočne na to, čo sme tu videli na vlastné oči.  Tak len mlčky kráčame touto nádherou.

Aby nebolo všetko rúžové a chrumkavé, objavujú sa prvé náznaky problémov: Fifťov batoh má excelentných 22kg  (8kg jedla, solárna nabíjačka a plno iných nepotrebných kokotín), a tak často zaostáva a musíme ho čakať, a to ešte v tej najľahšej časti treku. Pojebaný vegán. Tesne po 14tej hodine dorážame pod kopec a čaká nás peklo o akom sa nám nesnívalo., Úprimne, vedeli  sme, že hory Kyrgyzstane asi nebudú ako vybehnúť po asfaltke na Štrbské, ale to čo prišlo, predčilo  očakávania i prípravy. Začína prvé dejstvo. Pod kopcom sa nachádzali 2 malé kempy, kde sme mali ostať na noc, ale my sa tvrdohlavo štveráme do 31% stúpania a z 2400m mame vystúpať do 3950m na cca 3km trasy, ignorujúc mávania a volania miestnych, že to asi nie je dobrý nápad.

Dážď vystriedal mrazivý vietor. Partička 3 mušketierov sa rozpadá hneď po uvedomení, že to nie je vrchol kopca, len ďalší ojeb od neľútostnej hory, a že nás čaká 400m 37% stúpania. Ceco sa odpája od skupinky a razí cestu strmým svahom kamenistej hory. Nohy sa podlamujú, kolena nedržia, cesta nie je, len vychodený náznak trasy v suti kamenia. Každý meter je vydretý, každý meter je vykúpený minutou oddychu a rozdýchavania. Každý meter je boj. Ceco doráža na vrchol prvý, necíti však žiadne nadšenie, žiadny orgazmus ani potešenie zo zdolania kopca, len hnev a úzkosť, že čo do piče sa to pravé stalo. Kŕčovité dychčanie a lapanie po vzduchu prehlušujú len nárazy vetra. Po 20 minútach sa v diaľke objavuje Marek, ktorý si to pomalým tempom razí na vrchol. Fifťo stále nezvestný. Ceco si uvedomuje, že je zle, že situácia sa môže, a aj sa, vyeskaluje veľmi rýchlo hneď ako zapadne slnko, a tak vyráža Fifťovi naproti, aby mu pomohol s batohom. Nachádza ho pod kopcom, bez síl, bez energie, bez odhodlania pokračovať, a tak berie jeho batoh a tlačí jeho bezvládne telo pred sebou.

The post Prejazd do Karakolu, maršrutky a peklo menom Teleti Pass appeared first on zostandoma.com.

17:15 je čas kedy sme všetci spolu na vrchole prechodu ale nenasleduje žiadna oslava, žiadne pivo, len rýchly zostup zo 4000 metrov prechodu čo najnižšie, skalnatou sutinou, na ktorej je zmrznutá vrstva snehu. V takýchto podmienkach človek nevie kam šľape, nohy neslúžia a mozog ide na autopilota. Po 20-30 minútach strmého zostupu si konečne sadáme do zelenej trávy, Fifťo začína javiť známky života, dokáže odpoveď na otázku Áno/Nie, na celé vety sa však ešte necíti. Ceco otvára plechovku piva, s ktorou ho každý posiela do piče a tak ju vypije sám, ťažký život alkoholika v horách.

Letmý pohľad do máp nám berie posledné kvapky optimizmu, Sirota kemp je v nedohľadne. Keďže nám ostáva cca hodina denného svetla a pred sebou mame 12 km, áno DVANÁSŤ kilometrov do Sirota kempu, všetci tak nejak tušíme, že sme si zarobili na slušný problém. Ceco nestráca dobrú náladu, vďaka pivu, ale Fifťo ho v pravidelných intervaloch posiela do piče. Jing Jang ? Ťažko povedať. Neviem.

Počas zostupného pochodu, 8 km dole prudkým kopcom, prichádzame na niekoľko plánov záchrany, každý má však základ v tom, nájsť niekoho na koni / aute, čo nás odvezie do najbližšieho kempu. Podľa mapy (díky Seznam.cz), by sa pod kopcom pri rieke, mal nachádzať kemp… podľa mapy tam je dokonca cesta, takže šance na koňa alebo auto sú vysoké. Teoreticky. Ceco preto prechádza na vyšší rýchlostný stupeň, s tým, že zvyšok skupiny počká dole pri ceste, kde sa pokúsi zohnať nejaký povoz. Po ceste mu skríži cestu stádo divokých kráv a niektorým sa zrejme nepáči jeho pohľad, a tak ho začnú naháňať po lúke, až kým sa im musel stratiť  v lesíku.

Slnko už dávno zapadlo a neostáva nič iné len si svietiť mobilom dole strmým kopcom v lesovytom teréne. Načo by si tento “skúsený horal” so sebou bral čelovku! No jedine na parádu. Nadšenie z kempu pod kopcom sa rozplýva ako prd vo vetre, keďže na danom mieste nie je nič len zaplavený kus lúky. Nie je tam ani živej duše a podľa máp sa najbližší kemp nachádza 4,5km proti prúdu rieky. Podvodný kemp, v ktorom máme ubytovanie je 8 km ďaleko. Nemožné.

Je niečo po deviatej večer, keď sa z lesa vynoria 2 svetlá mobilov, Marek a Fifťo dorazili vcelku rýchlom časovom rozmedz íaby im Ceco oznámil: “sorry jako, žiadny kemp tu nie je”. Neostáva nič iné len sa vydať pozdĺž rieky a dúfať v zázrak. Zázrak prichádza po 200m, kde je cesta pretnutá horskou divokou riekou a my sa pozeráme na zničený most cez rieku, ktorej prebrodenie by sa rovnalo utopeniu alebo v lepšom prípadne smrteľnému  podchladeniu. Zúfalosť vystriedala bezmocnosť a rezignácia v tvárach Fifťa a Mareka. Ceco, autor tohoto precízne naplánovaného výletu, ehm, však nestráca hlavu a vydáva sa pozdĺž rozbúrenej rieky, aby po cca 50m našiel provizórny most. Provizórnosťou rozumej 2 stromy zviazané  k sebe ponad rozbúrenú rieku. Zvyšok posádky síce odmieta tento života ohrozujúci manéver, ale jednoducho nie je na výber, a tak sa vždy dvaja postavia 10m od „mostu“ aby v prípade pádu dokázali tretieho vyloviť. Prechod „mostom“ pripomína scény z hry Tomb Rider kde Lara Croft (Angelina Jolie) prekonávaná obdobne prekážky vo virtuálnej realite a s tromi životmi v zásobe. Vybičovaná atmosféra sa jemne ukľudňuje, keď všetci traja prekonáme rieku a v diaľke vidíme svetlá, oheň, ľudí.

Rusky hovoriaci kempisti nám oznamujú, že musíme odšliapať ďalšie 4km pozdĺž rieky, veľké časti cesty sú zatopené, autá nejazdia a pre kone je už tma. Do pôvodného Sirota kempu nemáme šancu dôjsť a musíme sa zloziť prvom kempe po ceste. Vymrznutý, áno v lesoch 3000m na morom je zima, navyše s premočenými  nohami prichádzame do kempu tesne pred 22:30h. Jemne rozospaný pán nás ukladá do jurty, rozdáva nám spacáky a oznamuje, že raňajky sú  o 8mej ráno. My si líhame spať ale zaslúžený odpočinok a spánok neprichádza, adrenalín v tele pôsobí viac ako čiara pervitínu, ktorá vás drží v pozore celu ďalšiu noc. Too much of everything.

Ráno nás budia hlasy ľudí, ostatných ľudí v kempe, ktorí sa chystajú na ďalší trek. Vyhriaty spacák sa opúšťa ťažko, ale čúranie žiaľ túto partičku vyhráva. Marek vypadá so-so okay ale Fifťo je úplne KO, vyklepaný, jak keby ho nakladala partička Afričanov (pojebaný vegán), a oznamuje nám, že uvažuje o predčasnom ukončení treku a návrate do Karakolu, ktorý sa nachádza po rieke od súčasného kempu a  dá sa tam dostať autom.  Po včerajšku sa mu nikto nečuduje a dokonca sa to zaobíde aj bez uštipačných poznámok. Nasledujú výdatne a luxusné raňajky, sranie v lese a balenie batohu pred trekom. Čaká nás 24km z toho opäť +1600m výšlap do 4000m prechodu. Odporúčania vyraziť pred 9, aby sa to stihlo sa kvôli Fifťovmu batohu opäť nestíhajú, ten chlapec je horši ako žena, 3x vybaliť a 3x zabaliť batoh je j nevyhnutný raňajší rituál. Vyrážame po pol 10  a evidentne Fifťove ego je silnejšie ako svaly, ka tak nakoniec pokračuje s nami. Jiiihaaa.

Po prekročení rieky nastupuje prudký strmák do kempu Sirota (kde sme mali povodne prespať predošlú noc), 500 výškových metrov na 2,5 km láme odhodlanie Mareka a Fifťa pokračovať ďalej. V kempe Sirota začína revolta a odmietnutie pokračovať daný deň v ceste. Nasleduje ostra výmena názorov, ktorá nepotrebuje preklad a pochopili ju všetci medzinárodní návštevníci kempu. Aby bolo jasné, kemp Sirota sú 4 stany uprostred ničoho – lesa, kde nie je ani trochu čo robiť,. Ťažko tu zvládnuť hodinu, nie to ešte celý deň.  Ceco odmieta zabiť deň ležaním v stane kukaním do blba, a tak pokračuje v ceste sám, s tým, že počká zvyšok skupiny v dedine Altynarasan. Tesne pred 11ctou na obed vyráža sám, zatiaľ čo Marek a Fifťo ostávajú v kempe zbierať sily a lepiť zlomené ega.

The post Zostup z Teleti Pass a neúspešný nočný pochod do Sirota kempu appeared first on zostandoma.com.