Hneď ako sme si tľapli, začalo sa plánovať. Neveľká krajina na rozhraní juhovýchodnej Európy a juhozápadnej Ázie servíruje poklady cestovateľom na rôzne spôsoby. My sme už v prípravnej fáze rozkľúčovali 3 highligty:

• Kaukaz – tiahne sa severnou hranicou s Ruskom a jednoznačne patrí k najväčším lákadlám pre milovníkov vysokohorskej turistiky. Zobrať to zo západnej strany, vstupnou bránou k hike-u býva najčastejšie mestečko Mestia. Vo vysokohorských dedinkách vás počas trailu láskyplne prenocujú domáci, tešiac sa zo zarobenej koruny. Druhý koniec kaukazského pásma v Gruzínsku sa pýši ikonickou stavbou – Kostolom najsvätejšej trojice, ktorý ojedinele spája históriu krajiny s dych vyrážajúcou prírodou. Tá je v týchto končinách dravšia a vhodná skôr pre hikerov, ktorí zvládnu na chrbte o pár kíl viac a nevadí im nocľah pod širákom. Nie ako nám, rozmaznaným slovenských Pražákom.
• Víno – v krajine považovanej za kolísku vína sú zpomedzi 5-tich regiónov najzvučnejšie oblasti Kachatia alebo Kutaisi. Putovať dolinami a nechať sa opájať je snovým zážitkom pre všetkých, preferujúcich vinársku turistiku.
• Tbilisi – neokukaná metropolitná perla, ktorá spája históriu s modernom, tradíciu s pokrokovosťou. Byť svet podľa Maťky, narve ju ako povinnú jazdu do každého bucket listu. Zrovna ona, od začiatku bojkotujúca čas strávený mimo prírodu, nakoniec totálne zbláznená do malebného mesta.

Byť svet podľa Maťky #2, na spoznávanie gracióznej Gruzie by skupinke nadelila minimálne 2 týždne. To už sa dá obsiahnuť z každého rožka troška. V práci sme si, žiaľ, vydupkali volný len týždeň, preto schvaľujeme nekompromisný kompromis: hory – ovplyvňujúce skladbu celého itinerára. Že sme toho nakoniec stihli až až? Áno, kde je vôľa, tam je cesta. A ak na tej ceste nájdete nejakú umrnčanú bytôstku, nechajte ju prosím stratiť v preklade.

Iterinár

1. Praha – Istanbul (3h)
   1. Prestup v Istanbule a spoznávačka mesta (6h)
   2. prílet do Tbilisi v noci, presun z letiska na ubytko cielene blízko vlakovej stanice
2. Cesta vlakom do Kutaisy (cca 6h), odtiaľ osobnou prepravou do Mestie (cca 3h).
3. Hiking štart: Mestia – Tsvirmi (21km)
4. Tsvirmi – Adishi (18km).
5. Adishi – Iprali (18km) + presun autom do Usghuli.
   1. Ushguli – Thbilisi – najstrašnejší presun autom v živote, milión km, milión hodín.
6. Thbilisi – celý krásny deň a noc
7. Kostol Najsvätejšiej Trojice (Gergeti) + nočné doháňáčky všetkého čo už nestíhame v Thbilisi
8. O tretej ráno cesta späť do Prahy ☹

Koľko GELikov do vrecka?

Cestovanie po Gruzínsku je presne ten prípad, kde sa vám za málo peňazí dostanete veľa muziky. Najviac zaťažujúca položka v rozpočte je letenka, štandardne sa pohybujúca +/- 5 ticíc CZK (200 EUR). Pokiaľ sa dokážete udržať na uzde a odrieknuť si maškrty typu letiskové pivko, zvládnete trip aj extrémne lowcost. My sme si okrem týchto radostí občas priplatili aj za väčšiu mieru improvizácie než dôslednej pripravenosti. Napriek tomu nám z prasiatka neubudlo viac než 12-tisíc korun (cca 450 EUR).

Kedy je váš prime time

V lete je v žeravom Thibilisi síce na nevydržanie, avšak v horách si vo výške 3000 mnm vychutnáte slniečkových 25°C. Ideálne budú asi prechodné ročné obdobia (ak ešte niečo také jestvuje). Rozvážnejšie už pri zvažovaní cesty v zime – od novembra do apríla sú mnohé treky a dediny nedostupné. A o takú Adishi určite prísť nemôžete!

Pár tipov, kde zložiť hlávku a dobre sa vysrať…

Thbilisi blízko pri vlaku: Alex’s Cosy Guesthouse
Mestia: Panorama Guesthouse
Tsvirmi: Guesthouse LALI GULEDANI
Adishi: Panorama guesthouse Mata C.
Tbillisi: Gallery Inn

Maškrtka mašrutka

Na prepravu po krajine najviac frčia mašrutky, autobusíky, na ktoré sa nevzťahuje žiadny cestovný poriadok ani pevná cena. Šoféri sa riadia vlastnou kalkulačkou a keď sa toto vozidlo naplní takým počtom ľudí, aby sa oplatilo otočiť kľúčikom, padá noha na plyn. A pri ich štýle jazdy, verte, vám bude padať niečo do gatí.

Papaníčko porníčko čo zalepí črevíčko …

 Typickým jedlom je naprídklad chlieb v syre, syr so syrom, syr v chlebe a možno občas s vajcom :P. Gruzínska kuchyňa je výborná, avšak dosť ťažká. Medzi tradičné jedlá, ktorých sme sa nešli nabažiť, teda, aspoň prvé dni:

• Chačapuri – je to akýsi bochníček, v strede s dierou zaliatou syrom a vajcom. Tvarom symbolizuje plťku a zlatavé vajce slnko, ktoré v minulosti jedna milá priala svojmu drahému, vyrážajúcemu na more. Ak sa vám pri večeri dostane aj trošku lokálneho storrytellingu, verte, že slabšie povahy si na záchode nebudú utierať len ritku.
• Šašlik – maškrta pre mäso-šmejkrov. Baranie, bravčové či iné mäso opečené na ražni
• Khinkali – typická gruzínska knedľa, vyrobená zo zatočených kúskov cesta plnená mäsom alebo masovým vývarom. Mňamka.
• Chacha – no a azda najväčšia špecialita: gruzínska pálenka z hrozna, lahodná ako najsviežejšie prosečko, zradná ako 2 flašky tvrdého. Po pár pohárikoch sa hravo chytíte na latinské čača rytmy, ale raz dva sa chytíte aj navzájom.

Covid necovid
K tomu nám nedá povedať iné, než: keď musíš, tak musíš. Covid-necovid. Alebo ako hovorí Maťka, po horách predsa Covid nechodí 😛

The post Gruzínsko – prečo načo začo appeared first on zostandoma.com.

Na tento deň sme si okrem famóznych raňajok naservírovali 21 kilometrový prechod z Mestie do dedinky Tsvirmi. Praví mešťáci zľahčujú úvodný nezáživný stupák lanovkou. Karma však neotáľa dlho a škodoradostne stiera heslo „hlavne neprepáliť štart“. Omylom schádzame z trasy a miesto nenáročneho stúpania hodiny dychčíme po čiernej zjazdovke. Nakoniec zhadzujeme stotonové crosny na terase opustenej vysokohorskej chaty. A pomaly sa zmierujeme s tým, že ťažké covidové časy nás pripravia o pivo na všetkých plánovaných check-pointoch. Ešte že si každý nesieme po 4 litre vody. V gruzínskej divočine priateľ nepozná priateľa. Minimálne v oblasti tekutín.

Výhľady na okolité štíty a pasienky obsiate divými koňmi sa opúšťajú ťažko, ale čas tlačí. Ďalších pár hodín kráčame po relatívne nenáročnej trase, striedame horské hrebene s voňavými lúkami. Z pochybnosti nesprávneho smeru nás vyvedú jediné živé duše, ktoré v ten deň stretáme.  Príjemná švajčiarska dvojica prihodí ešte pár ďalších must see tipov a po chvíli sa už znovu ocitáme široko ďaleko sami. My a ďalšie stádo divých koní, ktoré nám umocňuje pôžitok z nedotknutej prírody.

Autentickosť naberá na obrátkach v momente, keď z jednej strany počujeme hurónsky neidentifikovateľný rev. Darmo, že sme mali v nohách 16 kilometrov, zvyšné 3 dávame olympijský tempom. Dolu do dediny nás poháňa strach pravdepodobne z divých byvolov (kravoidných tvorov je v týchto končinách asi ako túlavých psov Grécku) a čiastočne aj túžba na chvíľku si zase odfrknúť.

Tsvirmi tvorí asi desať domčekov, jedna búdka sťaby potraviny a dva guesthousy. V prvom kotvíme, ďakujúc Bohu za stôl obsiaty vychladený pivom. Keď sme po hodine pripravili pani domácu o týždenné zásoby, veselo sa poberáme o dům dál. Doslova.

Bývanie v guest-housoch má vskutku čaro. Nahliadnete do domáceho prostredia, za pár korún vás zavalia neuveriteľnými domácimi dobrotami a chacha pálenkou. Preslávená pohostinnosť sa nám znovu ukázala v plnej paráde a zvyšok večera trávime hodovaním a rozoberaním našich štastne tragických životov. Krosny, dopotené trenky a hlavy skladáme v LALI GULEDANI guesthouse.

TIP: pri otázke na počet porcií vždy zrazte na polovicu. Gruzínčania majú vo zvyku hostiť ako pre armádu. A hoci je ich kuchyňa výborná, syr a vajce ako hlavné ingerdiencie vám môžu narobiť v brušku neplechu. Takže za MENEJ-JE-VIAC sa na záchode poďakujete.

The post Mountains calling. z Mestia do Tsvirmi (day 2) appeared first on zostandoma.com.

V prvej tretine výstupu po nezáživnej asfaltke zastavujeme na veľkej terase vysokohorskej chaty. Na dobre vychladenú plzničku ale možme zabudnúť, po chatárovi ani slychu. Slinky tiekli aj v chládku vyvalenej českej skupine. Po bratskej plácačke vymieňame aspoň kúsky svačín a pomaly postupujeme ďalej.

Po ľavej strane sa hrdia nádherné štíty, avšak hodiny po asfaltke nás pri 30 stupňoch celzia prestávajú baviť. Na rozcestníku padlo jednoznačné áno za kratšiu variantu a bočíme na kvetami zaliatu pastvaniu. Na chíľku sa naše upotené tváre rozžiaria a kocháme sa úplne novo flórou. Údiv na perách z kvetnatých plání vo výške 2000 mnm narúša len preklínanie štípúceho hmyzu.

Po niekoľkých hodinách boja s krvilačnými muškami sa nám rozprestiera malebná dolina s dedinkou uprostred. Nad touto nádhernou dolinou slintáme ako lační nad biftekom (alebo ako Ceco nad čapovanou Plzničkou). Po nie veľmi záživnom treku je táto ukrytá horská perla jednoznačne triumfom celého dňa.

Adishi je nositeľkou titulu najstaršej vysokohorskej dediny v krajine. Leží v údolí rieky, len 10 km od ruských hraníc. Vysoké, zo strán objímajúce štíty strážia jej tajomno tak dôsledne, až ju na pol roka úplne odstrihávajú od okolitého sveta. História prepísaná v typických tehlových vežiach a pozostatkoch 4 kostolov je dôkazom, že Svanetia bola a doposiaľ je veľmi pobožná provincia. Veď čo iné im zostávslo, než sa modliť, že zima raz skončí…

Klesáme z kopca a postupne cez úzke uličky, vyhábajúc sa zazerajúcim kravám, vstupujeme do centra stratenej civilizácie. Náš guest house bol jednoznačne najkrajší v chotári. Na priestrannej záhrade s výhľadom na okolité končiare nás víta štebot detí a krásna, mladá pro-euvrópska pani domáca. V hipstersky nadizajnovanej stodole fungujeme pri sviečkach, výpadky elektriny sú tu vraj bežné. A často sú pod nimi podpísané susedské intriky.

Jej zdatná angličtina má pre nás hodnotu zlata a snažíme sa od pani Alici, vyštudovanej a scestovanej novinárky s vlastnou politickou šou, zistiť o živote v horách maximum. Otázku, čo tu vlastne robí, zodpovedala s úsmevom. Adishi je domov jej manžela a každoročne sem utekajú pred neznestieľným teplom v Tbilisi. Vybudovaním štýlového guesthousu sa usilujú podporiť cestovný ruch, ale vraj sa im dostáva z okolia akurát tak „za žobrotu na dobrotu“. Krásna Gruzínčanka objasňuje, že sú jediní z mladej generácie, ktorá sa do Adishi vrátila (vidiac drsné podmienky, v ktorých žijú, sa niet čo čudovať). Napriek tomu im komunita vyčíta, že domovinu zveľaďujú LEN niekoľko mesiacov v roku a pri návratoch do hlavného mesta celú rodinu neustále konfrontujú.

Jednoznačné a úplne spektakulárne ubytovanie Panorama guesthouse Mata C.

Život v Adishi je pre zhýčkanú pražsko-blavácku skupinu nepredstaviteľný. Do cizivilizácie sa dostanú sotva raz mesačne a v zime dokonca vôbec. Odkázanosť na to, čo si dochovajú a dopestujú sa prepisuje do až dojemného súznenia s prírodou. Udivuje nás aj miestny společenský systém, v ktorom fungujú akési kasty – viacmenej rodinné kmene –  pričom každá rozpráva vlastným jazykom a málokdo si navzájom rozumie. Alicine historky o susedských návštevách,  kde schválne rozprávajú iným nárečím, zabraňujúc vzájomnému porozumeniu, nám trošku boria mýty o gruzínskej srdečnosti.

Prednášku o miestnych zvyklostiach a tradičných stavbách striedame s venovaním sa deťom. Tie usúdili, že potrebujeme upraviť. Vedze ale, že manikúra uprostred divočiny nie je len tak! Najmladšie krpča sa učí rýchlo a po prvom zarobenom GELe nás neprestáva častovať pokrikom „money money“. Biznismanka.

Dokonalý večer u ohňa, famózne barbecue a najlepší domáci kečup ever dorovnávajú zas a znova božské raňajky. Pri pohľade na Janka, strápeného chorým črevom a posmutne prežúvajúcim suchú ryžu, by človeku aj slza ukapla. My sme však príliš zaneprázdnení preťahovaním sa o misky plné delikátnych, poctivých domácich svurovín. Sorry Janči! 😛

Ďalší tip múdrej matere: Chcete sa hecnúť a privstať na východ slnka? Vedzte milí moji, že mu trošku trvá, kým sa vykotúľa zpoza tých 3-tisícoviek. Tak nech sa vám premotivovanosť nevyplatí ako nám, ktorí sa po pol hodine obsmŕdania o 6tej ráno nad dedinou vraciame na prázdno pod paplón.

The post Podkaukazský poklad Adishi (day 3) appeared first on zostandoma.com.