Hneď ako sme si tľapli, začalo sa plánovať. Neveľká krajina na rozhraní juhovýchodnej Európy a juhozápadnej Ázie servíruje poklady cestovateľom na rôzne spôsoby. My sme už v prípravnej fáze rozkľúčovali 3 highligty:

• Kaukaz – tiahne sa severnou hranicou s Ruskom a jednoznačne patrí k najväčším lákadlám pre milovníkov vysokohorskej turistiky. Zobrať to zo západnej strany, vstupnou bránou k hike-u býva najčastejšie mestečko Mestia. Vo vysokohorských dedinkách vás počas trailu láskyplne prenocujú domáci, tešiac sa zo zarobenej koruny. Druhý koniec kaukazského pásma v Gruzínsku sa pýši ikonickou stavbou – Kostolom najsvätejšej trojice, ktorý ojedinele spája históriu krajiny s dych vyrážajúcou prírodou. Tá je v týchto končinách dravšia a vhodná skôr pre hikerov, ktorí zvládnu na chrbte o pár kíl viac a nevadí im nocľah pod širákom. Nie ako nám, rozmaznaným slovenských Pražákom.
• Víno – v krajine považovanej za kolísku vína sú zpomedzi 5-tich regiónov najzvučnejšie oblasti Kachatia alebo Kutaisi. Putovať dolinami a nechať sa opájať je snovým zážitkom pre všetkých, preferujúcich vinársku turistiku.
• Tbilisi – neokukaná metropolitná perla, ktorá spája históriu s modernom, tradíciu s pokrokovosťou. Byť svet podľa Maťky, narve ju ako povinnú jazdu do každého bucket listu. Zrovna ona, od začiatku bojkotujúca čas strávený mimo prírodu, nakoniec totálne zbláznená do malebného mesta.

Byť svet podľa Maťky #2, na spoznávanie gracióznej Gruzie by skupinke nadelila minimálne 2 týždne. To už sa dá obsiahnuť z každého rožka troška. V práci sme si, žiaľ, vydupkali volný len týždeň, preto schvaľujeme nekompromisný kompromis: hory – ovplyvňujúce skladbu celého itinerára. Že sme toho nakoniec stihli až až? Áno, kde je vôľa, tam je cesta. A ak na tej ceste nájdete nejakú umrnčanú bytôstku, nechajte ju prosím stratiť v preklade.

Iterinár

1. Praha – Istanbul (3h)
   1. Prestup v Istanbule a spoznávačka mesta (6h)
   2. prílet do Tbilisi v noci, presun z letiska na ubytko cielene blízko vlakovej stanice
2. Cesta vlakom do Kutaisy (cca 6h), odtiaľ osobnou prepravou do Mestie (cca 3h).
3. Hiking štart: Mestia – Tsvirmi (21km)
4. Tsvirmi – Adishi (18km).
5. Adishi – Iprali (18km) + presun autom do Usghuli.
   1. Ushguli – Thbilisi – najstrašnejší presun autom v živote, milión km, milión hodín.
6. Thbilisi – celý krásny deň a noc
7. Kostol Najsvätejšiej Trojice (Gergeti) + nočné doháňáčky všetkého čo už nestíhame v Thbilisi
8. O tretej ráno cesta späť do Prahy ☹

Koľko GELikov do vrecka?

Cestovanie po Gruzínsku je presne ten prípad, kde sa vám za málo peňazí dostanete veľa muziky. Najviac zaťažujúca položka v rozpočte je letenka, štandardne sa pohybujúca +/- 5 ticíc CZK (200 EUR). Pokiaľ sa dokážete udržať na uzde a odrieknuť si maškrty typu letiskové pivko, zvládnete trip aj extrémne lowcost. My sme si okrem týchto radostí občas priplatili aj za väčšiu mieru improvizácie než dôslednej pripravenosti. Napriek tomu nám z prasiatka neubudlo viac než 12-tisíc korun (cca 450 EUR).

Kedy je váš prime time

V lete je v žeravom Thibilisi síce na nevydržanie, avšak v horách si vo výške 3000 mnm vychutnáte slniečkových 25°C. Ideálne budú asi prechodné ročné obdobia (ak ešte niečo také jestvuje). Rozvážnejšie už pri zvažovaní cesty v zime – od novembra do apríla sú mnohé treky a dediny nedostupné. A o takú Adishi určite prísť nemôžete!

Pár tipov, kde zložiť hlávku a dobre sa vysrať…

Thbilisi blízko pri vlaku: Alex’s Cosy Guesthouse
Mestia: Panorama Guesthouse
Tsvirmi: Guesthouse LALI GULEDANI
Adishi: Panorama guesthouse Mata C.
Tbillisi: Gallery Inn

Maškrtka mašrutka

Na prepravu po krajine najviac frčia mašrutky, autobusíky, na ktoré sa nevzťahuje žiadny cestovný poriadok ani pevná cena. Šoféri sa riadia vlastnou kalkulačkou a keď sa toto vozidlo naplní takým počtom ľudí, aby sa oplatilo otočiť kľúčikom, padá noha na plyn. A pri ich štýle jazdy, verte, vám bude padať niečo do gatí.

Papaníčko porníčko čo zalepí črevíčko …

 Typickým jedlom je naprídklad chlieb v syre, syr so syrom, syr v chlebe a možno občas s vajcom :P. Gruzínska kuchyňa je výborná, avšak dosť ťažká. Medzi tradičné jedlá, ktorých sme sa nešli nabažiť, teda, aspoň prvé dni:

• Chačapuri – je to akýsi bochníček, v strede s dierou zaliatou syrom a vajcom. Tvarom symbolizuje plťku a zlatavé vajce slnko, ktoré v minulosti jedna milá priala svojmu drahému, vyrážajúcemu na more. Ak sa vám pri večeri dostane aj trošku lokálneho storrytellingu, verte, že slabšie povahy si na záchode nebudú utierať len ritku.
• Šašlik – maškrta pre mäso-šmejkrov. Baranie, bravčové či iné mäso opečené na ražni
• Khinkali – typická gruzínska knedľa, vyrobená zo zatočených kúskov cesta plnená mäsom alebo masovým vývarom. Mňamka.
• Chacha – no a azda najväčšia špecialita: gruzínska pálenka z hrozna, lahodná ako najsviežejšie prosečko, zradná ako 2 flašky tvrdého. Po pár pohárikoch sa hravo chytíte na latinské čača rytmy, ale raz dva sa chytíte aj navzájom.

Covid necovid
K tomu nám nedá povedať iné, než: keď musíš, tak musíš. Covid-necovid. Alebo ako hovorí Maťka, po horách predsa Covid nechodí 😛

The post Gruzínsko – prečo načo začo appeared first on zostandoma.com.

Prvú tretinu celodenného tracku pretína rieka, ktorá je takmer celý rok neprejazdná. Zvyčajne tam postávajú domáci s koňmi, prevážajúci turistov. My sme sa poučení dopadmi covidu radšej poistili a dohodli s našim hostiteľom vopred. Lenivci majú možnosť nasadnúť na tieto ušľachtilé tvory už v dedine. My ale radšej po vlastných, šetriac géliky na tekuté zážitky.

Prechod riekou na koňoch je neopísateľný zážitok. A keď vám jeden z partie to štvornohé zviera zlomí, na jeho slová sediac na roztrasenom poníkovi: „Ceco, Ceco, je všetko v poriadku?“ nezabudnete dosmrti. Napriek všetkej citlivosti sveta a lásky k zvieratkám pukáme smiechom, keď sa to chúďa prisámvačku vybralo opačným smerom do hlbokej rieky radšej utopiť, než nosiť stokilového Janka. Ano, Janko zlomil koňa, po fyzickej a mám pocit, že aj po psychickej stránke.

Adrenalínovú skúsenosť a cvičeníčko na pevné bruško čochvíľa vymieňame za sexy-building dolných partií. Čaká nás stupáčik s prevýšením 1 200 metrov. Terén je náročný, a tak s maximálnou opatrnosťou kráčame po stekajúcom potoku. Postupne sa odkrývajúci výhľad na ľadovec kompenzuje každú kvapku potu na tvári a vody v topánkach.

Po necelých dvoch hodinách nám na vrchole padajú sánky. Stojíme nad obrázkom Gruzínskych hôr, presne takých, aké sme si vysnili. Nad krajinou, kde sú vysoké vrcholy potiahnuté sýtozeleným kobercom a lemované ľadovcovými končiarmi.

Nebyť na hrebeňovke už o niečo rušnejšie, kochali by sme sa snáď doteraz. No nič, za spoločnosti pripekajúceho slnka, osviežujúcich horských prameňov a skupín turistov z rônych kútov sveta, klesáme do cieľa: prvej otvorenej krčmy.

Ushguli

Podľa pôvodne navrhnutého trailu by sme mali tretí deň končiť v dedinke Iprari. Ale keďže nie je čas strácať čas, my sme si túru o deň skrátili a do Usghali sa ešte ten podvečer nechali doviesť taxíkom. Ušguli je tiež malebé a ospevované vysokorské mestečko. Naše ❤ však napĺňala vernosť k Adishi, a tak ju prebehneme za necelú hodinku a viac než na výhľady sa sústredime na bojovú úlohu zohnať odvoz do Thbilisi, vzdialenej 8 hodín cesty. Teda, to sme si aspoň mysleli.

Kdeže len sme nabrali dojem, že sa na nás vrhnú desiatky šoférov minivanov ako v Mestii? Netušíme! Bez hotovosti (rozumej bez vychladeného pivka) zisťujeme, že tu žiadne auto nemáme. Keď nám barbanka dohadzuje kamaráta s osobákom pre celkom 6 ľudí za 900 gelov, smrkáme nad odmietnutou výhodnejšiou ponukou Igorka.

Zúfalo chodíme od domu k domu a za pomoci posunkovej reči pátrame, či niekto len tak náhodou nemá dodávku a nechce si zašoférovať 8 hodín tam a 8 zase naspäť. A predstavte si, na konci dediny niekto len tak náhodou prikývol. Vraj stačí počkať 3 hodiny, kým vypraví hostí. Podľa jeho červeni v tvári však chudák pravdepodobne rátal minúty do vytriezvenia. A zarobené koruny.

Poučenie: Naše čítanie v google mapách zase nemá obdoby. Naspäť sa vraciame po tej istej ceste cez Ipriri až do Mestie. Čo znamená, že sme poslednú zástávku mohli kľudne vypustiť a presun si asi tisíc ráz uľahčiť.

Poučenie 2: Naozaj ale už naozaj nikdy neveriť google mapám, odhadujúcim cestu do Thbilisi na 8 hodín. Žiadna taká NEEXISTUJE! Tá reálna trvá 12 hodín a s miestnymi šoférmi je to otázka života a smrti. 

 Nasledujúcu noc si štafetu najväčšieho dna podávala Maťa s Fifťom, ktorý sa topil v horúčkach pravdepodbo ne z úpalu a ktomu v extrémne prehratiom aute. Maťka si svoje odtrpela na sedačke-nesedačke bez operadla, nepohodlnom prešévanom poťahu a bez priestoru na nohy.

O 4 ráno nás čakalo ďalšie prekvapenie – oznámenie, že šofér už nevládze a máme počkať ďalšie auto, valiace sa po nás z opačnej strany. No ešte že sú tu všetci kšeftári jedna veľká rodina! Po pár hodinách utrpenia, problémoch s padnutým stromom, hľadania bankomatu, neznestiteľne hlasnej hudby a šoféra ktorý sa chcel cez tú hudbu nepretžite prekrikovať, sme neveriacky o 9 ráno vstúpili do hlavného mesta.

A čo s načatým dňom? Spať určite nie!

The post Krajina z Pána Prsteňov. Hike to Ushguli (day 4) appeared first on zostandoma.com.