Ako to celé vypadalo

(autentická reportáž týždenného dobrodružstva bez servítky)

Naše cesty sa stretávajú v Istanbule, kde veľmi neuvážene a nevšímavo opúšťame letisko, i keď by nám stačilo len prejsť medzi terminálmi. Nevadí, ďalšia pečiatka do pasu. Staré letisko v Istanbule je na hovno – nefunkčná WiFi, pivo za 15 eur, a tak v podstate len vyčkávame na let, modliac sa, aby čas plynul rýchlejšie.

Po prílete do Kyrgyzstanu, do hlavného mesta Biškek si hneď na letisku kupujeme SIMku – neobmedzené dáta na 30 dní za 8 eur. Deal is done. Nestrácame čas a miestnou maršrutkou sa nechávame odviezť do jednej z viacerých autobusových staníc v meste. Plán je jasný: vybrať cash, nastúpiť na maršrutku do mesta Karakol. Plán je viac-menej úspešný – až na to, že Ceco nemá miesto, a tak sedí 7 hodín v uličke na tvrdej zemi. Paráda. Miestenkový systém v zemi pánu Bohu za chrbtom tu určite nehľadajte. Platí prosté: Kto prv príde, ten prv sedí.  Za 150 miestnych SOM-ov vyrážame hlbžie do hôr. Maršrutka je plná domácich, ktorí sa na nás nechápavo usmievajú. Po ceste máme dve zastávky, kde ochutnávame povestný čaj a nejaké miestne buchty. Fair enough.

Po siedmich hodinách, ktoré pocitovo trvajú 20, konečne prichádzame do cieľového Karakolu, kde naše zdrevené prdele vystupujú na autobusovej stanici.  Keďže hovienko tlačilo už dlhšiu dobu, nie je čas na hrdinstvá – berieme taxík a miestny boss nás vezie do Hostel Nice in Karakol v Karakol-e.

Po krátkom zoznámení s majiteľkou jej oznamujeme náš plán cesty. Neveriaco krúti hlavou, že to nie je možné zvládnuť, že nám asi jebe (mala pravdu), a že umrieme (skoro tiež mala pravdu). Presvedčili ju len Cecove bicepsy a dostatočné zásoby v podobe tuku na bruchu. Obratom ruky volá do kempov, aby nám zabezpečila postele v jurtách na ďalšie noci. Do piatich minút je všetko vybavené: jedlo, nocľah aj šofér na ráno. Excellent service, smooth as fuck. Stále však krúti hlavou nad  Cecovým plánom, ale keďže v horách nie je signál, ani internet, nemá inú možnosť než veriť, že to zvládneme. No, nezvládli sme – hlavne preto, že ten debil Ceco pozrel dĺžku trasy v míľach, nie v kilometroch. Ale o tom neskôr.

Detaily treku sa dajú nájsť aj tu: https://www.alltrails.com/trail/kyrgyzstan/ysyk-kol/ak-suu-highlights

Každopádne, hrdlo je suché, pivo sa samé nevypije, a tak sa presúvame do Karakol Lighthouse. Jedlo fajn, pivo tiež, obsluha by stála za to. Tinder vyklikaný za 8 minút a klasicky nula matches. (aspoň niečo “same as in Europe..”) Dávame Karakolu druhú šancu a obdivujeme výdobytky komunistickej architektúry a kultúry v miestnom parku. Keďže máme za sebou 24 hodín cestovania a budíček na 5 ráno, ukladáme sa relatívne skoro o 11pm. Good night.

Emócie celú noc vibrovali ako Mončín róbertko, a tak jemne polámaní skáčeme z postele na budík o 5 ráno, aby sme stihli posledné kúsky civilizácie, splachovacie WC a signál. Ceco ešte na rýchlo rozdáva pár nevyžiadaných rád pani domácej ako sa správne robí praženica  a o šiestej už skáčeme do zaparkovaného starého Mercedesu, pristaveného pred barák.

Po 40 minútach nás šofér vyhadzuje v Jeti-Oguz, kde začína naša skoro 60 km túra. Veľké plány na rozlúčkovú fotku a posledný srdcervúci status hatí signál, ktorý skončil skôr, než sa to všetko uploadlo. Fail numbr 1. Druhy fail nasleduje v zapätí, keďže Fifťo nesynchronizoval drona a ten hajzel bez internetu dokáže lietať max do 30m vzdialenosti a tak pekne nasratí začíname pochod, nevediac čo nás v ten deň ešte čaká… a že to zlomí nejedno mužské ego. Podľa plánu by sme mali prvý deň prejsť 21km, druhý deň 24km a tretí deň niečo okolo 14km s prevýšeniami 3000m, 3000m a 1400m. Mapy sa tvária súhlasne, a tak smelo do toho. To, že v mapách máme zapnuté míle namiesto kilometrov, zisťujeme až pomerne neskoro, keď už nie je cesty späť.

Každým krokom sme odvarený z prírody viac a viac, často stojíme, fotíme, droníme, scenérie sú úchvatné, krajšie a lepšie než sme si vysnívali. Divoké kone voľne cválajúce pozdĺž kryštálovo modrej rieky z ľadovca v pozadí, masívne pohoria so štítmi a ľadovcami a do toho opustená chatka s babičkou naberajúcu vodu z rieky. Endorfíny pulzujú telom jak na prvej extáze a ja si kušem do pery aby som sa presvedčil, že nesnívam, že to čo vidím, je realita. Am I dreaming ? Na toto nikto z nás nebol pripravený, ani Instagram nás nepripravil dostatočne na to, čo sme tu videli na vlastné oči.  Tak len mlčky kráčame touto nádherou.

Aby nebolo všetko rúžové a chrumkavé, objavujú sa prvé náznaky problémov: Fifťov batoh má excelentných 22kg  (8kg jedla, solárna nabíjačka a plno iných nepotrebných kokotín), a tak často zaostáva a musíme ho čakať, a to ešte v tej najľahšej časti treku. Pojebaný vegán. Tesne po 14tej hodine dorážame pod kopec a čaká nás peklo o akom sa nám nesnívalo., Úprimne, vedeli  sme, že hory Kyrgyzstane asi nebudú ako vybehnúť po asfaltke na Štrbské, ale to čo prišlo, predčilo  očakávania i prípravy. Začína prvé dejstvo. Pod kopcom sa nachádzali 2 malé kempy, kde sme mali ostať na noc, ale my sa tvrdohlavo štveráme do 31% stúpania a z 2400m mame vystúpať do 3950m na cca 3km trasy, ignorujúc mávania a volania miestnych, že to asi nie je dobrý nápad.

Dážď vystriedal mrazivý vietor. Partička 3 mušketierov sa rozpadá hneď po uvedomení, že to nie je vrchol kopca, len ďalší ojeb od neľútostnej hory, a že nás čaká 400m 37% stúpania. Ceco sa odpája od skupinky a razí cestu strmým svahom kamenistej hory. Nohy sa podlamujú, kolena nedržia, cesta nie je, len vychodený náznak trasy v suti kamenia. Každý meter je vydretý, každý meter je vykúpený minutou oddychu a rozdýchavania. Každý meter je boj. Ceco doráža na vrchol prvý, necíti však žiadne nadšenie, žiadny orgazmus ani potešenie zo zdolania kopca, len hnev a úzkosť, že čo do piče sa to pravé stalo. Kŕčovité dychčanie a lapanie po vzduchu prehlušujú len nárazy vetra. Po 20 minútach sa v diaľke objavuje Marek, ktorý si to pomalým tempom razí na vrchol. Fifťo stále nezvestný. Ceco si uvedomuje, že je zle, že situácia sa môže, a aj sa, vyeskaluje veľmi rýchlo hneď ako zapadne slnko, a tak vyráža Fifťovi naproti, aby mu pomohol s batohom. Nachádza ho pod kopcom, bez síl, bez energie, bez odhodlania pokračovať, a tak berie jeho batoh a tlačí jeho bezvládne telo pred sebou.