Nasledujúce ráno máme pred sebou 14km light trek smerom dole do mestečka Ak-Suu, lúčime sa s babkou, robíme fotky a v tichosti sa vytrácame z dediny. Trek je po predošlých dňoch docela nuda, kráčame bez slov, každý so svojimi myšlienkami a po cca 3 hodinách prichádzame k hraniciam dediny a začíname chytať signál, juhu, civilizácia. Ďalší plán je relatívne chabo vymyslený aj zmenežovaný, ale improvizácii sa medze nekladú a hlavne, Ceco sa rád učí na vlastných chybách. Pár taxikárov sa nás snaží zlanáriť za cestu do Karakolu za 7000 som-ov, ale nakoniec volíme miestny autentický bus za 50 som-ov. Autobusár nás vyhadzuje 200m od obľúbenej Lighthouse reštaurácie, kde si dávame jedlo a ladíme plán. Tu treba podotknúť, že prichádza na rad totálna improvizácia v plánovaní ďalšej časti nášho kirgizského dobrodružstva. A tak sa po 5 pivách nechávame odviesť na stanovište marshrutiek, kde sa s ohľadom na neskorí čas, nachádza už len jedna, posledná, a tak naveľa uplácame šoféra aj policajta aby našiel jedno dve miesta navyše v už tak preplnenom vane. Na radu Google sa nechávame vyhodiť v meste Bokonbayevo, perle južnej oblasti pod Issyk Kul. Fail. V tej dedine nie je nič a belocha tam videli max v TV, vypadá to tam ako v Brezne v 1973. Omylom sa priplietame na miestnu svadbu, pár fotiek so mladomanželmi, par panákov domácej na zahriatie pred vyjednávaním šoféra a auta na zajtrajší výlet na Song Kul Lake. Vyjednávanie je neľútostné, ale nenechali sme sa ojebať a z pôvodných 18 000 SOM stláčame cenu na 8000 + obed za celodenný car trip k Song Kul. Takže vyčistiť zuby, vykakať a spať.
Ráno náš čaká Michael Hasselhoff s jeho Knigh Rider-om. Cesta k Song Kul je rozmanitá, pozdĺž jazera Issyk Kul, asfaltová cesta sa často strieda s prašnou kamenistou, polorozpadnuté a prázdne kedysi honosné hotely na pobreží sú akousi zašlou pripomienkou veľkolepých komunistických planov, ktoré skončili hneď ako došli peniaze po páde Sovietskeho zväzu. S rozjímania nad životom nás preberá odbočka pri meste Balykchy. Krajina rázne mení charakter a z vyprahnutej púšti z filmu Marťan sa dostávame do zelenej kvitnúcej oázy pozdĺž rieky Chu river. Povinná cik pauza pri jazere Orto-Tokoy s výkladom histórie od nášho šoféra, keďže jazero je dobrých 5 metrov pod obvyklou hladinou, spôsobené suchom a budovaním hrádzí na ruskom území do veľkej miery ovplyvňuje život v regióne, ktorý je na tejto vode závislý. Rusi… Pri mestečku Keng-Suu končia posledné náznaky asfaltovej cesty a začína prašné a kamenisté peklíčko, ktoré sa s nami potiahne až k jazeru na náhornej plošine.
Krajina je opäť ako z Pána prsteňov, nič len zelenou trávou pokryté kopce, bez stromov, bez skál, len zelená perina kam až človek dovidí. Scenérie sa nám vypaľujú do mozgov a my uvoľňujeme atmosféru pokecom o dĺžke orálneho sexe. Stúpame z 2200m do 3500 strmou cestou a Micheal s Night Riderom majú čo robiť udržať auto na kamenistej ceste po upätí kopca. Niekde okolo 3300m prekonávame snežnú čiaru, teplota rapídne klesá a náš šofér si pýta niekoľko fotiek so snehom, že ho už dlhé roky nevidel a zrejme už ani neuvidí.
Po ďalšej polhodine sa konečne dostávame na vrchol, kde nás čaká náhorná plošina, obrovské nekončiace zelené lúky, ktoré pretínajú stáda kráv a občas 2-3 jurty ich pastierov. Offroad štýlom si to valíme k jazeru, kde sa nachádza pomyselne mestečko tejto oblasti, pomyslené mestečko znamená, že tam ja na miesto troch júrt až, 10 júrt. Jazero je obrovské, modré, krásne a nudné. Obrovské hejná komárov znemožňujú fotenie, a tak sa presúvame do jednej z júrt kde nás čaká naozaj kráľovsky obed. Tetuška sa o nás stará ako vlastných a my tak trochu chápeme prečo. V zapätí nám ponúka svoju dcéru na vydaj, milá baba, ale na náš vkus dosť chlpatá. Ponuka je lákavá, ale kopce a kone sa samé nenadronia, takže slušne poďakujeme, zaplatíme a tasíme drona, ktorý konečne môže letieť aj ďalej než 30m (vďaka Elon).
Po 30 minútach a 50 štípancoch súdime, že je čas ísť do piče, fakt neviem čo by sme tam robili celý deň ako nám všade radili, a tak Michal Haselhoff kontroluje ešte posledný krát brzdy na Knight Rider-ovi, posledná rozlúčková fotka, kebyže sa náhodou zabijeme a čau. Cesta naspäť, dole horou nám neostáva nič dlžná, chytáme nápravu na aute a v najbližšej dedine stojíme v servise #SorryMichael . Nie je nič, čo by trochu izolepy a zvárania nespravilo a po pol hodine s miestnym fachmanom sa pohýname ďalej smerom k Balykchy, kde dorážame tesne pred zotmením a výdatným dažďom.
Pocity z tohto mesta sú veľmi zmiešané, cítil som sa tam ako v Hriňovej keď som mal 7 rokov v 1993, flashbacky nás prenasledujú celý večer, hlavne z toho, ŽE TU KURVA NIKDE NEMAJÚ PIVO. Atak si po večeri sľubujeme, že to vynahradíme v hlavnom meste Bishek, kam vyrážame hneď ráno.
FolklórNa miesto turist panoramatického vlaku, ktorého je plný Instagram a chodí raz za deň po 15:00, volíme klasickú marshrutku a za dve hodiny vystupujeme v hlavnom meste. Dopotení, smradľaví a špinaví sadáme do prvej putiky, kde tetuška lieta ako šarkan na špagáte s pivami v ruke. Cely deň sa nesie v chill atmosfére, prechádzky, pivá, pamiatky (nič, čo by ste nenašli na Google) a my sumarizujeme, socializujeme, plánujeme a konštante sa každých 15 metrov zamilúvame, pretože kirgizské ženy sú naozaj prekrásne. Žiaľ, na nejaké seriózne zoznámenia neostáva čas, energia a absencia znalosti azbuky tomu tiež nepridáva 😊. Nuž neostáva nič iné, len dať si 75te pivo a sľúbiť si, že sa ešte raz vrátime. Koniec.
