17:15 je čas kedy sme všetci spolu na vrchole prechodu ale nenasleduje žiadna oslava, žiadne pivo, len rýchly zostup zo 4000 metrov prechodu čo najnižšie, skalnatou sutinou, na ktorej je zmrznutá vrstva snehu. V takýchto podmienkach človek nevie kam šľape, nohy neslúžia a mozog ide na autopilota. Po 20-30 minútach strmého zostupu si konečne sadáme do zelenej trávy, Fifťo začína javiť známky života, dokáže odpoveď na otázku Áno/Nie, na celé vety sa však ešte necíti. Ceco otvára plechovku piva, s ktorou ho každý posiela do piče a tak ju vypije sám, ťažký život alkoholika v horách.
Letmý pohľad do máp nám berie posledné kvapky optimizmu, Sirota kemp je v nedohľadne. Keďže nám ostáva cca hodina denného svetla a pred sebou mame 12 km, áno DVANÁSŤ kilometrov do Sirota kempu, všetci tak nejak tušíme, že sme si zarobili na slušný problém. Ceco nestráca dobrú náladu, vďaka pivu, ale Fifťo ho v pravidelných intervaloch posiela do piče. Jing Jang ? Ťažko povedať. Neviem.
Počas zostupného pochodu, 8 km dole prudkým kopcom, prichádzame na niekoľko plánov záchrany, každý má však základ v tom, nájsť niekoho na koni / aute, čo nás odvezie do najbližšieho kempu. Podľa mapy (díky Seznam.cz), by sa pod kopcom pri rieke, mal nachádzať kemp… podľa mapy tam je dokonca cesta, takže šance na koňa alebo auto sú vysoké. Teoreticky. Ceco preto prechádza na vyšší rýchlostný stupeň, s tým, že zvyšok skupiny počká dole pri ceste, kde sa pokúsi zohnať nejaký povoz. Po ceste mu skríži cestu stádo divokých kráv a niektorým sa zrejme nepáči jeho pohľad, a tak ho začnú naháňať po lúke, až kým sa im musel stratiť v lesíku.
Slnko už dávno zapadlo a neostáva nič iné len si svietiť mobilom dole strmým kopcom v lesovytom teréne. Načo by si tento “skúsený horal” so sebou bral čelovku! No jedine na parádu. Nadšenie z kempu pod kopcom sa rozplýva ako prd vo vetre, keďže na danom mieste nie je nič len zaplavený kus lúky. Nie je tam ani živej duše a podľa máp sa najbližší kemp nachádza 4,5km proti prúdu rieky. Podvodný kemp, v ktorom máme ubytovanie je 8 km ďaleko. Nemožné.
Je niečo po deviatej večer, keď sa z lesa vynoria 2 svetlá mobilov, Marek a Fifťo dorazili vcelku rýchlom časovom rozmedz íaby im Ceco oznámil: “sorry jako, žiadny kemp tu nie je”. Neostáva nič iné len sa vydať pozdĺž rieky a dúfať v zázrak. Zázrak prichádza po 200m, kde je cesta pretnutá horskou divokou riekou a my sa pozeráme na zničený most cez rieku, ktorej prebrodenie by sa rovnalo utopeniu alebo v lepšom prípadne smrteľnému podchladeniu. Zúfalosť vystriedala bezmocnosť a rezignácia v tvárach Fifťa a Mareka. Ceco, autor tohoto precízne naplánovaného výletu, ehm, však nestráca hlavu a vydáva sa pozdĺž rozbúrenej rieky, aby po cca 50m našiel provizórny most. Provizórnosťou rozumej 2 stromy zviazané k sebe ponad rozbúrenú rieku. Zvyšok posádky síce odmieta tento života ohrozujúci manéver, ale jednoducho nie je na výber, a tak sa vždy dvaja postavia 10m od „mostu“ aby v prípade pádu dokázali tretieho vyloviť. Prechod „mostom“ pripomína scény z hry Tomb Rider kde Lara Croft (Angelina Jolie) prekonávaná obdobne prekážky vo virtuálnej realite a s tromi životmi v zásobe. Vybičovaná atmosféra sa jemne ukľudňuje, keď všetci traja prekonáme rieku a v diaľke vidíme svetlá, oheň, ľudí.
Rusky hovoriaci kempisti nám oznamujú, že musíme odšliapať ďalšie 4km pozdĺž rieky, veľké časti cesty sú zatopené, autá nejazdia a pre kone je už tma. Do pôvodného Sirota kempu nemáme šancu dôjsť a musíme sa zloziť prvom kempe po ceste. Vymrznutý, áno v lesoch 3000m na morom je zima, navyše s premočenými nohami prichádzame do kempu tesne pred 22:30h. Jemne rozospaný pán nás ukladá do jurty, rozdáva nám spacáky a oznamuje, že raňajky sú o 8mej ráno. My si líhame spať ale zaslúžený odpočinok a spánok neprichádza, adrenalín v tele pôsobí viac ako čiara pervitínu, ktorá vás drží v pozore celu ďalšiu noc. Too much of everything.
Ráno nás budia hlasy ľudí, ostatných ľudí v kempe, ktorí sa chystajú na ďalší trek. Vyhriaty spacák sa opúšťa ťažko, ale čúranie žiaľ túto partičku vyhráva. Marek vypadá so-so okay ale Fifťo je úplne KO, vyklepaný, jak keby ho nakladala partička Afričanov (pojebaný vegán), a oznamuje nám, že uvažuje o predčasnom ukončení treku a návrate do Karakolu, ktorý sa nachádza po rieke od súčasného kempu a dá sa tam dostať autom. Po včerajšku sa mu nikto nečuduje a dokonca sa to zaobíde aj bez uštipačných poznámok. Nasledujú výdatne a luxusné raňajky, sranie v lese a balenie batohu pred trekom. Čaká nás 24km z toho opäť +1600m výšlap do 4000m prechodu. Odporúčania vyraziť pred 9, aby sa to stihlo sa kvôli Fifťovmu batohu opäť nestíhajú, ten chlapec je horši ako žena, 3x vybaliť a 3x zabaliť batoh je j nevyhnutný raňajší rituál. Vyrážame po pol 10 a evidentne Fifťove ego je silnejšie ako svaly, ka tak nakoniec pokračuje s nami. Jiiihaaa.
Po prekročení rieky nastupuje prudký strmák do kempu Sirota (kde sme mali povodne prespať predošlú noc), 500 výškových metrov na 2,5 km láme odhodlanie Mareka a Fifťa pokračovať ďalej. V kempe Sirota začína revolta a odmietnutie pokračovať daný deň v ceste. Nasleduje ostra výmena názorov, ktorá nepotrebuje preklad a pochopili ju všetci medzinárodní návštevníci kempu. Aby bolo jasné, kemp Sirota sú 4 stany uprostred ničoho – lesa, kde nie je ani trochu čo robiť,. Ťažko tu zvládnuť hodinu, nie to ešte celý deň. Ceco odmieta zabiť deň ležaním v stane kukaním do blba, a tak pokračuje v ceste sám, s tým, že počká zvyšok skupiny v dedine Altynarasan. Tesne pred 11ctou na obed vyráža sám, zatiaľ čo Marek a Fifťo ostávajú v kempe zbierať sily a lepiť zlomené ega.
