Ho Chi Minh City je najväčšie mesto Vietnamu, ktoré bolo predtým známe pod názvom Saingon. Nachádza sa v južnej časti Vietnamu, neďaleko rieky Mekong. Dobytím tohto mesta sa skončila v roku 1975 známa vietnamská vojna a mesto bolo následne premenované po vtedajšom prezidentovi severného Vietnamu Ho Chi Minh-ovi.
Ciest do Vietnamu je veľa, od nás sa finančne i časovo vyplatí letieť cez Moskvu. Do Vietnamu sa lieta ako na páse, preto nie je potrebné bookovať letenku extra dopredu. Pokiaľ teda necielite na low cost, vtedy je výhodnejšie kupovať aj s trojmesačným predstihom. My hlavy zábudlivé bookujeme mesiac pred odletom za cca 350€. A to sme sa plácli po ramene, ako dobre sme obišli. Pri výbere leteckej spoločnosti je potrebné byť ale trochu obozretný. Lebo keď na palube zistíte, že ruská spoločnosť Aeroflot v lietadle nepodáva žiadny alkohol, horko zaplačete. Nie všetko ruské sa blyští…
Ubytovanie na hlavnej Bùi Viện Walkingstreet sa dá nájsť s prehľadom za 15-20€ / noc. Napríklad v Marie-Line Hotel s veľmi príjemnou majiteľkou ako bonus bez príplatku. Vyrážame z letiska. V tomto momente je potrebné zdôrazniť: priatelia, poučte sa z našej niekoľkokrát opakovanej chyby aspoň vy! Zákon znie “Nekupovať SIM kartu ešte pred emigračným úradom (ale až mimo letiska). Aj keď majú výhodnú cenu, tak sú bez internetu a bez minút na volanie.” Dodržaním prostého pravidla predíte množstvu komplikácií. Napríklad sa vám nestane, že sa s kamarátom rozdelííte v meste bez internetu. Keď sa vám taký Fifťo vyberie do hotelu, ktorý mal zhodou okolností rovnaký nazov ako hotel, kde máte namierené vy. Akurát, že ten jeho stojí na opačnom konci mesta a vám sa tak z 30 minútovej cesty autobusom stane detektívka a namiesto zábavného večera v novej destinácii tak trávite tri a pol hodiny hľadaním jeden druhého. Bomba. Anyway z letiska chodia airport shuffle 3 autobusy do centra v prepočte 1€.
Mesto Ho-Chi Min má čo ponúknuť a určite si naň v itinerári vyčlente viac dní. My sme sa usídlili v rušnej Bui Vien, v epicentre nočného života. Hemžia sa tu turisti dychtiví po lacnom jedle (najviac si pochutnáte pri malých, zdanlivo ušmudlaných pojazdných vozíkoch) a za ľahkými ženami. Tu slečinky preberajú role masériek a keď sa zašijete do správnej uličky, happyend vás nevyjde viac než 10 eur. Ale pozor, masérky v stredu nepracujú! Ano, divné, ďalšia smola nalepená na pätách. Nuž čo, vo štvrtok sa ide do mesta zas.
V okolí veľomosta je pár checkpointov, ktoré stoja za to. Napríklad populárne vietnamské tunely Cu Chi. Vznikli počas vojny vo Vietname v okrsku Cu Chi, od Ho Chi Minh City vzdialené približne 70 km. Tento pozoruhodný systém tunelov pomohol vietnamským obyvateľom vojnu prežiť. V podzemí nielen prežívali, ale relatívne plnohodnotne žili – deti chodili do školy, o chorých sa starali v nemocniach. Tento svojrázny spôsob života nedokázali americkí vojaci prekabátiť, naopak, sami často upadli do nastražených pascí. Aj keď sú to len turistické imitácie a nie pôvodné tunely, výlet vás neurazí. Kým sa nevydáte s cestovkou, tam v 30-člennej skupine máte chuť naopak urážať vy. Unavení po dlhom lete a pri cene 3 eura na hlavu sme sa nechali lapiť do pasti. Nabudúce zase po vlastnom.
Mnoho ľudí cestuje po Vietname na motorkách, ľahko si ich požičiate bežne na ulici. Myslite ma to, že štastie praje pripraveným a zarezervujte si ich deň dopredu. Predídete tak situácii, že na vás žiadna neostane (sad story again). Cena sa dá vyjednať na cca 125 000 dongov na deň, čo je v prepočte asi 5€. Na nich sa môžete vydať napríklad viac na juh, do mesta Can Tho, kde sa konajú plavby pozdĺž delty Mekongu. Can Tho je od Ho Chi Minh City vzdialené cca 70 km, takže normálny Európan sa tam dostane zhruba za hodinu. Nám nestačili ani štyri. A to sme cieĽ koniec koncov ani nedosiahli.
