Z veľkomesta Manila na ostrov Coron. Manila nás privítala tak, ako sme si naivné hlavy, zaslúžili. Hľadáme v okolí letiska náš super truper hotel za pár korún, v domnienke, že sme ulovili ponuku storočia. Po hodinovom blúdení medzi Hiltonom a Four Seasons a 2 hádkach s navigáciou sme skúsili prejsť o ulicu ďalej. A sťaby šibnutím čarovného prútika spoznávame niečo ako domov milionára z chatrče. Prvú noc tak trávime v miestnom slame a smutne pokukujeme po žiare veľkolepých mrakodrapov z iného sveta, vzdialeného jednu križovatku.

Jedno si ale musíme uznať – poloha hotela bola zvolená strategicky správne a postupne vyzdvihujeme ďalších členov posádky. A keď si nájdete na parkovisku pred letiskom plakať kamaráta (nazdar Kľačo), vraj od šťastia, show must go on! A tak aj bolo. Oddane sa nechávame polapiť local chunes (a.k.a kurvy) na vyhlásenej štvrti Makati. Ak hľadáte lacnú a šteklivú zábavu, ste na správnej adrese. A ešte tu aj obstojne varia, by the way.. jo a pozor, všetky light girls stále a radi spievajú, aj uprostred rozhovoru. Človek sa miestami cíti ako Simon Cowell z Amerika hľadá superstar.

Ešte v ten deň  večer sa k nám pripájajú ďalší priatelia s kufrom plným domácich pokladov. Doslova. Aspoň že nám tá niekoľko-litrová domáca zmierňuje utrpenie z pobytu v špine medzi švábmi vo veľkosti vlašákov. Ráno o 3tej ešte slušne pod parou prepadneme panike (#nikdenikto) a pobudíme celú ulicu, aby nás niekto odviezol na letisko #godblesstuktuk. S prívlastkom najhoršieho letiska ever. Ale k tomu sa ešte dostaneme.

Coron

Prvú cestovateľskú vlajku v plnej zostave zapichujeme na ostrove Coron (poznámka: v čase cesty sme netušili, že tých pár hlások budeme časom nenávidieť). Ostrov býva frekventovanou východiskovou základňou turistov, ktorí odtiaľto vyrážajú na výlety po okolí. Je to najbližšie letisko od Manily, a tak si zaiste užijete i bonusový zážitok – prelet malým vrtuľovým lietadlom. Spätne musíme uznať, že zážitkov si z ostrova odnášame požehnane. Chválospevy na coronské zátoky sú oprávnené a nám sa postupne vrývali do pamäti úchvatné prímorské scenérie vrátane topových lodných výletov. Cesta na samotný ostrov je možná buď loďou alebo lietadlom. My sme zvolili lietadlo, a nieje nič lepšie po litry slivovice, triezvieť v dvoj-vrtuľovom lietadla, ktoré pristáva v poli, teda na letisku v poli, ktoré mimo sezónu slúži ako pole. Kocovina mizne fakt zázračne rýchlo.

Vraj šťastie praje pripraveným, a tak sme všetky výlety i ubytovanie na ostrovoch svedomite premysleli a bookli dopredu. Ale čo si budeme.. cestovalo nás 9, to by sme sa už ťažko len tak vhupli k niekomu do člnku. Obzvlášť v tejto časti sveta, kde dôsledne regulujú množstvo turistov, sa plánovať oplatí. Za zmienku určite stojí Kalis Viewpoint Lodge Coron hotel a loď so samotným výletom sme riešili cez Calamian Islands Travel and Tours

Dvadsiaty štvrtý deň na cestách sme venovali spoznávaniu coronských lagún. Čert ber nejakú Dicapriovu pláž. Tu sme sa vám ocitli vo vnútri kopca, uprostred ktorého sa trblietala perleťovo belasá voda. Po okúpaní sa presúvame na katalógovú pláž s bielym pieskom č. 2. Výlet vyvrcholil vyhliadkou na okolité ostrovy a neuveriteľné scenérie. Denný v začína v asi najznámejšej časti, Kayangan Laka kde si už vačšina z nás musela meniť plienky, z toho ako brutálne to tam vypadalo. Po hodinovej kúpačke a 3432432423 fotkách nasledoval presun do Twin Lagoon, kde nás jebli do vody ako cigáňov keď učia plávať. A tak sme plávali do famóznej zátoky, kde to bolo ako inak než len fakt pekné. Po ďaľších 4343242 fotkách sme sa presunuli na Beach 91, kde sme si museli meniť plienky po druhý krát lebo takú blankytno-azúrovo-modrú (ano aj ako chlap rozoznávam viac ako 16 farieb) som nevidel ani v Máriiných očich keď som ju prvý krát uvidel. Po ľahkom obede sme sa presunuli na CYC Beach, kde nasledovalo bohapusté kúpanie a nič nerobenie. I fuckin love it!. Na záver dňa sme sa ešte s posledných síl, áno ťažko je žiť ľahko, vytrepali na Mount Tapyas, na západ slnka. No toľko romantiky, že ešte teraz mam zvýsený cukor v krvi.

Ako tie zátoky, to je fakt ako z pornograficko-cestovateľského časopisu…

Kiežby sa v tomto rozprávkovom duchu niesol celý deň. Filipínske gastro je žiaľ iný príbeh. Tu je vlastne normálne, že dve hodiny čakáte na jedlo a hodinu na zaplatenie. Darmo, že vás ide vyrútiť, z vysmiatych filipínskych tvárí sála prosté „I don’t care“. A tak vzniká filipínsky Čierny Peter (a nie je to Ceco), ktorý nás poctivo sprevádza, hajzel jeden, celým tripom. Každému minimálne raz zabudli priniesť jedlo alebo jedlo poplietli. Čo v preklade znamená, že dotyčný ten večer zvyčajne zostal hladný. Ale spomínali sme už, že tu majú dobré pivo? Takže ak plánujete precvičovať prerušovaný post alebo rovno prana style, odporúčam Island Boy Grill. Jedla sa nedočkáte a vlastne an účtu nie.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *