Jeden, dva, veľa kopcov. Sever na motorkách 1. časť (day 8. – 9.)

Prvé kilometre dobrodružstva a.k.a Mestský chlapci sprevádzal otravný dážď. Ako inak. Po 4,5 hodinách cesty smerom k čínskym hraniciam kotvíme v dedinke Mai Chau. Cesta bola relatívne fajn, prevažne po udržiavaných komunikaciach s peknými výhľadmi. Za zmienku určite stojí Thung Ke Pass (Cột cờ đỉnh đèo Thung Khe) a Gò Lào Waterfall.

Zašitý nocľah Mai Chau La ViDa v ryžových políčkach, blízko Mai Chau, príjemne prekvapuje. Dobrý dojem z pekného prostredia narúša len škvŕkanie  žiab i našich žalúdkov , a tak blúdime pomedzi rozpadnuté domčeky a hľadáme čosi k zahryznutiu. Presnejšie, vyzeráme reštauráciu, kde by si princezná Fiftena mohla na radu Tripadvisora dopriať k večeri smoothie. Stret s realitou zabolel. Miesto sme našli, ale žiadne ovocné hody sa nekonali. Keď sme zbadali Vietnamca nesúceho posekaného psa, jediný pokrm „k mání“ na jedálničku označený ako kura, prepadla nás mierna panika. Niekoľko dní si asi budeme musieť vystačiť s orieškami z lietadla. A pivom (pán Boh zaplať).

Druhý deň ráno po otrasnej noci v obkľúčení inváznych žiab (ne)poučiteľný Ceco zapína Google maps a vyrážame ďalej na sever. Ohromení výhľadom na ikonické ryžové polia sa tľapkáme po ramene: ešte že sme tým mapám z Gúgľu dali druhú šancu. Po pár hodinách náš entuziazmus vytriasa z tela kamenistá cesta, na ktorej by sa zapotil i zdatný traktorista. Keď nám už miestni naznačujú klepaním na čelo, čo si na tých rozhrkaných motocykloch chceme dokázať, šípime, že niečo nie je v poriadku.

Po 2 hodinách tlačenia skútrov do šutrovitého kopca s prevýšeným asi 2 tisíc metrov, by si človek povedal, že ho už nemôže stretnúť väčšie bahno, než to, cez ktoré sa aktuálne brodí. Klinec do rakve si zatĺkame zistením, že sme sa jeden druhému stratili. Panika, že prídeme o jedinú živú dušu široko ďaleko končí, keď sa stretáme po hodine na ceste z kopca dolu do doliny. Zraz z 2 kilometrov bol tak strmý, že doteraz nechápeme, ako sme si nemohli uškvariť brzdy.

Celodenné peklo s 20-stupňovým teplotným poklesom sa končí, keď sa ocitáme konečne na rovine na sever hlbšie vo vnútrozemí. Súdiac podľa vyjavených výrazov dedinčanov tam často turista nezablúdi, hlavne ked si nás polka dediny prišla fotit #jasomprincezna. Dorazili sme k jazeru Van Yên, ktoré nie je ani tak jazero ako rieka Sông Tấc, cez ktorú nás musí previezť prívoz. Tu stretáme prvého a na dlhé dni aj posledného belocha. Svetielko nádeje na odpočinok ale mizne so zistením, že tam nie je jediné zariadene, kde možno prespať.

Vyčerpaní opäť nasadáme na motorky a presúvame sa tmou cez pole. Booking tvrdí, že 50 km po smere našej naplánovanej trasy nájdeme nocľah. Zvažovali sme ešte hostel opačným smerom, ale to by bolo predsa proti logike. Utešujeme sa, že si aspoň ukrojíme trasu z druhého dňa, a tak budeme môcť trochu zvoľniť tempo. Kotvíme v Đồng Tâm Hotel Bắc Yên, na mieste, kde by sa strachom striasli snáď aj Adamsovci. Nadšenie zo severného Vietnamu naberá na obrátkach.

Po dvoch dňoch strávených na orieškoch urgentne hľadáme nejakú kuchyňu. Žeby bolo počas osláv nového roka všetko zatvorené? Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé činy. A tak bez štipky hanby obchádzame polorozpadnuté chajdy a domy a mávame ľuďom bankovkami pred očami výmenou za kúsok jedla. Nakoniec sa zmilovali dve mladé Vietnamky, ktoré nám vystrojili hostinu hodnú kráľov. Ešte aj po pivo nám zbehli, netušíme kam. Ale jedno je isté. Tam hore predsa niekto existuje. Alebo len nikdy nevideli dvoch belochov.

Nový rok v severnom Vietname = žiadne ubytovanie, žiadne jedlo. Nezapínaj GOOGLE MAPS, dôveruj turistickými značeniam a v žiadnom prípade neschádzaj z turistických ciest!