Niet lepšieho štartu trojdňovej výpravy než usadenie za stôl plný poctivých gruzínskych dobrôtok. Začíname chápať pojem gruzínska pohostinnosť a snažíme si udržať chúťky na uzde. Predsa len, čaká nás trošku stupáčik z Mestia do dediny Tsvirmi.
Na tento deň sme si okrem famóznych raňajok naservírovali 21 kilometrový prechod z Mestie do dedinky Tsvirmi. Praví mešťáci zľahčujú úvodný nezáživný stupák lanovkou. Karma však neotáľa dlho a škodoradostne stiera heslo „hlavne neprepáliť štart“. Omylom schádzame z trasy a miesto nenáročneho stúpania hodiny dychčíme po čiernej zjazdovke. Nakoniec zhadzujeme stotonové crosny na terase opustenej vysokohorskej chaty. A pomaly sa zmierujeme s tým, že ťažké covidové časy nás pripravia o pivo na všetkých plánovaných check-pointoch. Ešte že si každý nesieme po 4 litre vody. V gruzínskej divočine priateľ nepozná priateľa. Minimálne v oblasti tekutín.
Návod na prežitie pre viac-dňových hikovacích panicov: dostatok vody a ľahký batoh, ešte ľahší batoh, úplne najľahší batoh. Zatiaľ čo Maťka aspoň mohla po pol dni zredukovať počet krémov z 3 na 1, taký Fifťo s dronom, reprákom a tromi externými nabíjačkmi, ten by vám porozprával, ako je každý gram za trest. A toto bol moment keď sa Ceco rozhodol predať celú svoju foto výbavu. Ono je rozdiel ťahat 3,5 kg výbavu na svadbu a rozdiel na takýto trek.
Výhľady na okolité štíty a pasienky obsiate divými koňmi sa opúšťajú ťažko, ale čas tlačí. Ďalších pár hodín kráčame po relatívne nenáročnej trase, striedame horské hrebene s voňavými lúkami. Z pochybnosti nesprávneho smeru nás vyvedú jediné živé duše, ktoré v ten deň stretáme. Príjemná švajčiarska dvojica prihodí ešte pár ďalších must see tipov a po chvíli sa už znovu ocitáme široko ďaleko sami. My a ďalšie stádo divých koní, ktoré nám umocňuje pôžitok z nedotknutej prírody.
-
- Mestia
-
- Mestia
-
- Tsvirmi
-
- Tsvirmi
-
- Tsvirmi
Autentickosť naberá na obrátkach v momente, keď z jednej strany počujeme hurónsky neidentifikovateľný rev. Darmo, že sme mali v nohách 16 kilometrov, zvyšné 3 dávame olympijský tempom. Dolu do dediny nás poháňa strach pravdepodobne z divých byvolov (kravoidných tvorov je v týchto končinách asi ako túlavých psov Grécku) a čiastočne aj túžba na chvíľku si zase odfrknúť.
Tsvirmi tvorí asi desať domčekov, jedna búdka sťaby potraviny a dva guesthousy. V prvom kotvíme, ďakujúc Bohu za stôl obsiaty vychladený pivom. Keď sme po hodine pripravili pani domácu o týždenné zásoby, veselo sa poberáme o dům dál. Doslova.
Ale fakt.. Tá dedina vobec nebola pripravená na príchod čechoslovákov. Za hodinu sme vypili vsetko pivo, čo bolo na predaj v okolitých domoch. Aby toho nebolo málo museli volať majiteľke jediného obchodu v dedine aby prišla otvoriť a aj tej sme vypili všetko pivo čo tam mala. Situáciu musel ukľudniť až v guesthouse, kde nám dali domácu pálenku s vínom… rýchly proces.
Bývanie v guest-housoch má vskutku čaro. Nahliadnete do domáceho prostredia, za pár korún vás zavalia neuveriteľnými domácimi dobrotami a chacha pálenkou. Preslávená pohostinnosť sa nám znovu ukázala v plnej paráde a zvyšok večera trávime hodovaním a rozoberaním našich štastne tragických životov. Krosny, dopotené trenky a hlavy skladáme v LALI GULEDANI guesthouse.
TIP: pri otázke na počet porcií vždy zrazte na polovicu. Gruzínčania majú vo zvyku hostiť ako pre armádu. A hoci je ich kuchyňa výborná, syr a vajce ako hlavné ingerdiencie vám môžu narobiť v brušku neplechu. Takže za MENEJ-JE-VIAC sa na záchode poďakujete.
Nutno podotknúť, že práve v tento deň a toto miesto začínali problémy. Ostré fakt ostré horské slnko, obmedzený prísun vody, strava založená len na syre so syrom obelným syrom si začalo vyberať svoje prvé obete.
