Sú západy, ktoré symbolizujú koniec, iné začiatok.

Deň 4

Začiatok dnešného dňa predurčil ako to bude dnes vyzerať – dala by som teda dnešnému dňu prívlastok – preplnený ako pondelkové ráno na Central line v Londýne. Po 15-minutách sme stretli 10-člennú mužskú výpravu, pre ktorú sme boli ako lesné víly spod Tatier. Ehm spod Fatry, vlastne. A ako správni slovenskí junáci ponúkli nás i pálenkou, i vínkom, i pivkom.  No my, ako správne dámy, ktoré pred dvanástou hodinou nepijú,  sme si  dali len po polke Becherovky, aby sme neurazili, a aby nám deň na veselú nôtu ubiehal. Po hodinke sme prišli na Veterné 1442 m.n.m., kde sme predviedli povinný striptýz. Výmena šatstva  je pri turistike nesmierne dôležitá, ak nechcete skončiť z 38-stupňovými horúčkami a bolesťami tretieho druhu. Nasledovala Vidlica 1466 m.n.m. a potom dlhoočakávaná Veľká lúka 1476 m.n.m.

Cesta k nej pripomínala Pevnosť Boyard, kedy sme museli preskakovať rôzne kaluže, blatové močariská, a s neforemnými batohmi, z ktorých trčali prepotené tričká a mikinz. Bol to naozajstný zážitok. Na začiatku našej púte mi Natál zdelila: „Neboj deň za dňom budú tie batohy ľahšie a ľahšie.“ Akože fakt nechápem, kde spravil môj batoh chybu,zdal sa z hodiny na hodinu ťažší a ťažší, a tým ma pekne štval.

Malá Fatra
Malá Fatra

Už zdiaľky sme videli Krížava – Vysielač 1457 m.n.m. Tam to vyzeralo ako vo filme „Stretnime sa na vrchole.“ Mnohí turisti i neturisti sa tam zhromažďovali a počuli ste len „ahoj, ahoj – čauky a kampak jdete ?” Nebudem klamať, po dňoch, kedy sme stretli len zopár živých na cestách, sme sa cítili ako dve atrakcie, ktoré si len tak vyrazili do sveta. Nabudené energiou ľudí, sme sa klamlivo nazdávali, že o chvíľku budeme v Strečne. Zahájili sme klesenie a zliezanie kopcov smer mesto/ smer posteľ.
Naša cesta bola nasledovná: Sedlo Prašivé 1260 m.n.mMinčol 1364 m.n.m.Sedlo Okopy 1299 m.n.m.

Strmou cestou dole sa nám už podlamovali nohy od únavy. Kráčali sme popri lese a v diaľke sa už týčilo Strečno. Stále to bola veľká diaľka do cieľa a sily ubúdali, morálka klesala, dokonca sme prestali s konverzáciou a po speve zostalli len spomienky. Bolesti sa stále stupňovali, avšak vidina teplého lôžka – nás držala pri živote. Prišli sme pod Strečno, kde nás rôzne billboardy lákali na ubytovanie. Bohužiaľ všade full house a my sme museli hľadať ďalej. A tak som vbehla do prvého bufetu Pod Hradom, kde som sa milo predstavila,a oznámila prítomným, že nemáme kde hlavu zložiť. Ono pár štamgastov sa aj ponúklo, no zachrana prišla v podobe Pána Bufetníka,ktorý neváhal, zdvihol telefón,a s vážnosťou v hlase oznámil, že dve krásky od Trnavy (asi turistky) hľadajú nocľah.Pochodili sme úspešne a pán Bufetník vybavil ubytovanie za smiešny peniaz. A ja mu týmto udeľujem “zlatého bludišťáka”, za ten luxus,ktorý nás tam čakal.
Zajtra šlapeme na Chatu pod Suchým, takže sa nám vyspať určite zíde.

Strečno
Strečno

Deň 5

Chata pod Suchým sa nachádza smerom zo Strečna na úpätí jedného veľkého kopca, kde dá výstup zabrať ne jednému zdatnému chlapovi. Vyšliapali sme prevýšenie 700m a po 6/7 hodinách sa nám za odmenu naskytol pohľad na chatu, ktorá ako maják stála v diaľave, pripravená poskytnúť útočisko strateným ovečkám.

V poslednej dobe sa cítim presne ako taká ovečka, ktorá si hľadá cestu k domovu, k Slovensku.

Keď som ľahla do postele, ani som len netušila, aká noc ma čaká a neminie. Noc bez odpočinku, bez čistej mysle, so scenármi, ktoré by som najradšej zaspala nočnou morou. Príšery existujú a kŕmime ich sami v sebe našimi myšlienkami. Táto noc, hoci bola bolestivá, dala mi viac ako všetky potešenia predchádzajúcich dní, dala mi možnosť nazrieť do vnútra a postaviť sa všetkému, čo ma zrážalo nadol. Dala mi silu postaviť sa nasledujúce ráno na nohy, unavená, vyčerpaná, bez motivácie a odvrávania, obliekla som si môj turistický outfit, obula topánky, hodila na chrbát batoh váhy 15-20 kg (?) a vyrazila smerom nahor, k ďalšiemu výšľapu, pretože o tom ten život je – ísť ďalej, aj keď sa nám zdá, že ďalej už pokračovať nemôžeme…
A ak máte vedľa seba človeka, ktorý vás dokáže trošku pošťuchnúť, keď vás všetka vaša motivácia opustila, hneď sa kráča lepšie smer -> Veľký Kriváň -> nové dobrodružstvo 🌲🐻

Deň 6

Šiesty deň na nohách, ďalší vrch pred nami. Dnes na nás čakal vrch Suchý 1456 m.n.m, ktorý dal zase zabrať. Pri výšľape naň som vypustila všetky negatívne myšlienky, ktoré sa chceli ukotviť a pripevniť v mojej hlave ako kliešte. Meter čo meter som všetky tieto myšlienky rozobrala na atómy a krok čo krok som sa cítila slobodnejšie. Bolesť odchádzala, únava sa menila na energiu. Na vrchole hrebeňovky som už dávno neriešila prebdenú noc a užívala si celú tú nádheru, ktorá sa nám ukázala. Putovali sme z vrcholku na vrcholok, z jedného výstupu cez skaly na druhý, od Bielych skál, cez Stratenca, od Malého až po Veľký Kriváň.

Dnešok bol za odmenu a hoci som chcela niečo nájsť na púti Santiaga De Compostela alias Kompostníka (tak ako Coelho, samozrejme ) pochopila som jedno:

Je úplne jedno, ktorú cestu si zvolíte, ktorú časť vrcholkov zleziete, pretože sami seba si vždy berieme so sebou v tom batohu. Stále sami seba ťaháme tým životom. Niekedy sa nám ten batoh zdá ako stokilový, inokedy ľahký ako pierko.

A tak po tom týždni, kedy som ho ( samu seba ) vláčila po horách neskutočne som zosilnela, fyzicky aj psychicky – utvrdila som sa v pravde, že všetko, celé naše bytie, problémy, strachy, úspech i neúspech si vytvárame v hlave. Ak sa raz rozhodneš, že niečo dokážeš, nič a nikto ťa neodradí. Ak si sám seba mylne presvedčil, že to takto nepôjde, len ty sám môžeš zvrátiť túto myšlienku k opaku. Nastali momenty, kedy som nenachádzala sily k výšľapu a myšlienky na vzdanie sa boli zakempené v strede cesty. A práve v ten moment, tam vždy bola moja nikdy nevzdávajúca myšlienka, ktorá ma prinútila vstať na nohy a pokračovať. Celú cestu som si opakovala svoju mantru, o tom ako si ďakujem za to všetko, čo som prežila a dokázala, a že to dokážem aj teraz. Že tá sila, ktorá ma dostala až sem, ma dostane aj k tej chate. A vždy dostala. Tú magickú silu má každý v nás, každý si tvoríme akési mantry, ktoré nás buď posúvajú nahor alebo tlačia na zem. Len nájsť tú svoju a nebáť sa ju používať k lepšiemu zajtrajšku, k lepšiemu životu ♥️

Deň 7

Je toto koniec našej púte ? Alebo iba začiatok ?
Je toto koniec našej púte ? Alebo iba začiatok ?

 

Sedíme na lúke pod Rozsutcom a čerpáme stratenú energiu zo Slnka. Píšeme, čítame, fotíme – umienili sme si vytvoriť umenie. Myšlienkami, slovami, skutkami. Jánošíkové diery nás čakajú a my stále sedíme a ležíme. Nič nám neujde, ani Jánošík, ani tie diery – krása okamihu je v okamihu a tak ako už nikdy nebudeme sedieť v rovnakom momente na lúke pod Rozsutcom, tak sú cenné aj myšlienky, ktoré sa snažím odovzdať ľuďom, ktorí možno aspoň raz pochopili prúd rozutekaných myšlienok mojej rozbúrenej mysle.
Je toto koniec našej púte ? Alebo iba začiatok ?

Leave a Reply

Your email address will not be published.