Sú západy, ktoré symbolizujú koniec, iné začiatok.

Deň 1

Začali sme v Žiline, odkiaľ sme naplánovali cestu do Čičmian. To by bolo – aby nebolo, autobus sme nestihli. Z vlakovej stanice sme sa vydali na výpadovku smer Čičmany. „Tam niekoho stopneme.“ sebavedome zahlásila Natál. Snaha bola veľká no žiaľ, ani šarm či ženské prednosti zo začiatku nefungovali. Avšak trpezlivosť ruže prináša, a tak ako to staré babky zvyknú stále dokolečka opakovať, tak ako aj ja zvyknem každého môjho priateľa poúčať – nakoniec tá trpezlivosť, v našom prípade: auto priniesla. Zastavil nám Jakub, ktorý bol odhodlaný nás  zobrať len do Rajca a odtiaľ by sme museli stopovať zase ďalej. Avšak po lepšom spoznaní, nás dvoch, krások turistických, zobral nás predsa len tam kam sme chceli. Keďže sme ženy a my chceme spravidla každých 5 minút niečo iné, nebolo tomu teraz inak. Rozmysleli sme si zmeniť našu pôvodnú trasu, a to z Čičmán, na Fačkovské sedlo, kde sme svoju cestu začali po žltej trase na Sedlo Skalka. Už bola tma, takže sme nasadili čelovky ( to je taká vec, s ktorou vyzeráte hrozne asexuálne, no pritom prakticky, pretože dokážete aj nemožné )
V hlave mi pochodovali myšlienky o medveďovi. „Jakub spomínal, že nejakého chlapa teraz nejaký napadol, a roztrhal, a už to nerozdýchal!“ Modlila som sa ku všetkým svätým, (áno, čítaš správne, modlila) len aby žiaden medveď nedostal chuť na degustáciu mladého mäska. Po “dvadsiatich minútách” (čítaj hodine) , kedy som sa asi stokrát pošmykla, padla na zadok, skoro vytkla členok, unavená, vystrašená, po tom všetkom a ešte trikrát pridaj, Natal kričí:
Myslím, že sme ju našli!“ našu útulňu Javorina pod Kľakom ♥️
Hallelujah, tak predsa len prvý deň prežijem..
Plán na zajtra je jasny: Martinské hole, Grand Hotel Partizán

Kľak
Kľak

Deň 2

Plán úspešne stroskotal. Neprišli sme na útulňu Partizán, zato Chata Žiar si na nás počkala. Z Javorinky sme si vyšľapali cestičku na Kľak 1395 m.n.n. Trošku sme sa pošmýkali po kameňoch, pretože ranná rosa s kombináciou nie veľmi protišmykovej podrážky, skomplikovala tento výstup. Avšak na hrebeni sme to oslávili naším Zázvorákom (Zázvorák – 100% šťava zo zázvoru s troškou citrónu a vysokohorská voda potočná). Ďalej sme pokračovali na Ostrú skalu 1220 m.n.mVrícke sedlo 950 m.n.mSedlo pod Úplazom 988 m.n.m. smerom na Rajeckú lesnú, kde sa po miernej odbočke smerom do dediny, pýšila sa Chata Žiar, ktorá nám rozsvietila deň/noc.

Druhý deň bol fyzicky náročný, to priznávam. Moja prvá túra a tak nejak neznalosť toho všetkého ma naozaj fyzicky zdolali, no psychická stránka ma posadila na zadok. Také prevetranie a otvorenie trinástych komnát som nečakala. Asi ani Natália nie. Moje trináste komnaty, strach z temnoty, medveďov , divých svíň v spojení s výstupom nahor a zase nadol, nahor a zase nadol, výškové rozdiely a vidina tej vysnívanej Hornej luky. Myšlienka na vzdanie sa mi naskakovala každých 10 minút a ja som sa ju snažila mantrou odohnať. Pred nami stála otázka: Pokračovať s výšlapom, ktorý mal trvať ďalších 6 hodín na Veľkú lúku alebo nájsť nocľah a načerpať síl na ďalší deň.

Rozhodli sme sa správne a tak teraz môžeme jesť polievku z hríbkov, ktoré sme našli po ceste. Rozložili sme si vonku vatru, hodili hrnček do ohníka a vychutnávali ten pocit prítomnosti, ten pocit slobody, že celú púť si plánujeme podľa seba, a je len na nás ako sa rozhodneme, pretože každé rozhodnutie nám prinesie iné radosti do života. Natália mi svieti čelovkou na moje zápisky a ja som šťastná, že som sa nevzdala, že ma v tom nenechala, aj keď som jej liezla na nervy.

Plán na zajtra ? Zdolať tú Veľkú aj Hornú lúku a byť viacej presvedčený o svojej sile, pretože ona tam drieme, sviňa jedna. (nie ta divá, tá nech drieme, tú nechcem stretnúť)

Deň 3

Plán bol jasný, zdolať Hornú lúku, nájsť Grand Hotel Partyzán – útulničku s vlastným prameňom vody a pieckou, takže titul Grand hotel má táto skromná chatka oprávnene. Naša cesta smerovala nasledovane:
Chata ŽiarSedlo pod Úplazom 988 m.n.mÚplaz 1085 m.n.m.Sedlo pod Hnilickou Kyčerou a potom to prišlo: neskutočný vyšľap na Hnilická Kýčera 1218 m.n.m.

Vystúpali sme na vrchol, kde sme obe skoro dušu vypľuli, hodili sme sa víťazoslavne na zem a čerpali sme energiu z úspechu a zo Slnka.
Po 2 dňoch, kedy sme nestretli ani živú nohu, kde sa vzali tu-sa vzali, ako z dobrého slovenského vtipu – jeden Záhorák, ďalší zo stredu a dve trnafčanky. Ono to malo príchuť anekdoty na pokračovanie, aj Záhorák mal silné sklony k predvedeniu nejakých tých vtipných storiek z natáčania, no po 5-minutách jeho neúspešného rozpamätávania na vtip sme sa rozhodli, jeho aj naše trápenie ukončiť a pokračovať v našej ceste.

Záhorák
Záhorák

Kráčanie na takej púti je proces dlhodobý, kráčate, prekladáte jednu nohu pred druhú a cítite sa plný životnej energie, ktorá len tak prúdi celým vaším ja. Ako tak bezmyšlienkovo aj plnomyšlienkovito kráčate, vaše problémy ako keby idú stranou. Všetko ide stranou – a to je vec, ktorú pokladám za jednu z najkrajších, ktoré púte/túry ponúkajú. (Áno the best of the best sú tie výhľady).

Dnešný deň sa tiahol ako nekonečná cesta v labyrinte, z ktorého niet úniku. Stále bez vidiny, že uzrieme vytúženú Hornú lúku, o ktorej rozprávam už druhý deň. Prešli sme cez Sedlo Majbíková 990 m.n.m. , Pod Hornou lúkou 1235 m.n.m. a ani stopa po Hornej, len moje rozčarovanie a vyčerpanosť. Opäť tí moji démoni.
Ťažko sa kráča, keď nevidíš cieľ, keď nevidíš žiadne svetlo na konci tunela, no všetko je to len v hlave a presvedčení, že to zvládneš aj keby čo bolo.
Neveriacky som pozerala na rozmedzník Hornej lúky, ktorý sa týčil v diaľke so západom Slnka.
Ešte to bude ďaleko ?“ opýtala som sa s jasným zúfalstvom v hlase.
Chvíľku!“ usmiala sa na mňa Natál
Aha! Vidíš tú zelenú strechu?“ Utulňa GrandHotel Partyzán.

Pár replých slov

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *