Ráno nás prebúdza vôňa famóznych, ďalších syrovo-vajco-syrových rajaňok pred trekom do Adishi. Po kontrole chacha škôd zisťujeme, že máme tak trochu tichú domácnosť. Túra ale nepočká, a tak míňajúc svorku zazerajúcich divých kráv a túlavých psov kráčame niekoľko hodín na čele s urazeným Cecom a s bezenergetickým Jankom na chvoste. Ten chudák preberá smolnú štafetu a krôčik po krôčku, kvapka potu po kvapke a toaleťákom v ruke bojuje so syrom dolepenými črevami.
V prvej tretine výstupu po nezáživnej asfaltke zastavujeme na veľkej terase vysokohorskej chaty. Na dobre vychladenú plzničku ale možme zabudnúť, po chatárovi ani slychu. Slinky tiekli aj v chládku vyvalenej českej skupine. Po bratskej plácačke vymieňame aspoň kúsky svačín a pomaly postupujeme ďalej.
Po ľavej strane sa hrdia nádherné štíty, avšak hodiny po asfaltke nás pri 30 stupňoch celzia prestávajú baviť. Na rozcestníku padlo jednoznačné áno za kratšiu variantu a bočíme na kvetami zaliatu pastvaniu. Na chíľku sa naše upotené tváre rozžiaria a kocháme sa úplne novo flórou. Údiv na perách z kvetnatých plání vo výške 2000 mnm narúša len preklínanie štípúceho hmyzu.
Po niekoľkých hodinách boja s krvilačnými muškami sa nám rozprestiera malebná dolina s dedinkou uprostred. Nad touto nádhernou dolinou slintáme ako lační nad biftekom (alebo ako Ceco nad čapovanou Plzničkou). Po nie veľmi záživnom treku je táto ukrytá horská perla jednoznačne triumfom celého dňa.
Adishi je nositeľkou titulu najstaršej vysokohorskej dediny v krajine. Leží v údolí rieky, len 10 km od ruských hraníc. Vysoké, zo strán objímajúce štíty strážia jej tajomno tak dôsledne, až ju na pol roka úplne odstrihávajú od okolitého sveta. História prepísaná v typických tehlových vežiach a pozostatkoch 4 kostolov je dôkazom, že Svanetia bola a doposiaľ je veľmi pobožná provincia. Veď čo iné im zostávslo, než sa modliť, že zima raz skončí…
Klesáme z kopca a postupne cez úzke uličky, vyhábajúc sa zazerajúcim kravám, vstupujeme do centra stratenej civilizácie. Náš guest house bol jednoznačne najkrajší v chotári. Na priestrannej záhrade s výhľadom na okolité končiare nás víta štebot detí a krásna, mladá pro-euvrópska pani domáca. V hipstersky nadizajnovanej stodole fungujeme pri sviečkach, výpadky elektriny sú tu vraj bežné. A často sú pod nimi podpísané susedské intriky.
Jej zdatná angličtina má pre nás hodnotu zlata a snažíme sa od pani Alici, vyštudovanej a scestovanej novinárky s vlastnou politickou šou, zistiť o živote v horách maximum. Otázku, čo tu vlastne robí, zodpovedala s úsmevom. Adishi je domov jej manžela a každoročne sem utekajú pred neznestieľným teplom v Tbilisi. Vybudovaním štýlového guesthousu sa usilujú podporiť cestovný ruch, ale vraj sa im dostáva z okolia akurát tak „za žobrotu na dobrotu“. Krásna Gruzínčanka objasňuje, že sú jediní z mladej generácie, ktorá sa do Adishi vrátila (vidiac drsné podmienky, v ktorých žijú, sa niet čo čudovať). Napriek tomu im komunita vyčíta, že domovinu zveľaďujú LEN niekoľko mesiacov v roku a pri návratoch do hlavného mesta celú rodinu neustále konfrontujú.
Jednoznačné a úplne spektakulárne ubytovanie Panorama guesthouse Mata C.
Život v Adishi je pre zhýčkanú pražsko-blavácku skupinu nepredstaviteľný. Do cizivilizácie sa dostanú sotva raz mesačne a v zime dokonca vôbec. Odkázanosť na to, čo si dochovajú a dopestujú sa prepisuje do až dojemného súznenia s prírodou. Udivuje nás aj miestny společenský systém, v ktorom fungujú akési kasty – viacmenej rodinné kmene – pričom každá rozpráva vlastným jazykom a málokdo si navzájom rozumie. Alicine historky o susedských návštevách, kde schválne rozprávajú iným nárečím, zabraňujúc vzájomnému porozumeniu, nám trošku boria mýty o gruzínskej srdečnosti.
Prednášku o miestnych zvyklostiach a tradičných stavbách striedame s venovaním sa deťom. Tie usúdili, že potrebujeme upraviť. Vedze ale, že manikúra uprostred divočiny nie je len tak! Najmladšie krpča sa učí rýchlo a po prvom zarobenom GELe nás neprestáva častovať pokrikom „money money“. Biznismanka.
Dokonalý večer u ohňa, famózne barbecue a najlepší domáci kečup ever dorovnávajú zas a znova božské raňajky. Pri pohľade na Janka, strápeného chorým črevom a posmutne prežúvajúcim suchú ryžu, by človeku aj slza ukapla. My sme však príliš zaneprázdnení preťahovaním sa o misky plné delikátnych, poctivých domácich svurovín. Sorry Janči! 😛
Ďalší tip múdrej matere: Chcete sa hecnúť a privstať na východ slnka? Vedzte milí moji, že mu trošku trvá, kým sa vykotúľa zpoza tých 3-tisícoviek. Tak nech sa vám premotivovanosť nevyplatí ako nám, ktorí sa po pol hodine obsmŕdania o 6tej ráno nad dedinou vraciame na prázdno pod paplón.
