Necelých desať kilometrov od Adišhi sa rozprestiera ľadovec, bezpochybne highligh celej 4-dňovej túry. Približujúc sa k nemu sa cítime ako putujúci Frodo s partiou krpatých kamarátov. Je to rozprávka. A ešte krajšia rozprávka je Maťkin kúpeľ v čarovnom, čerstvo naservírovanom lajne. To bude ale happy-end :P.
Tu by som chcel povedať, že všetko čo sme zatiaľ v Gruzínsku videli, bola oproti tomuto len slabá predohra, také naslinenie prstu a pošimranie po klitorise pred poriadnou a hlbokou penetráciou. Ja som sa každým metrom, s každým výhľadom, cítil ako dochodca na viagre. Pernamentná erekcia spojená s inkontenenciou, pri každej jednej fotke som “híííkal” ako začínajúca pornoherečka pri svojej prvej análnej scene. Na toto ma nikto nepripravil. Po tomto zážitku, nie je už nič ako bolo predtým, niečo ako sex s černochom. Veď posúdte sami…
Prvú tretinu celodenného tracku pretína rieka, ktorá je takmer celý rok neprejazdná. Zvyčajne tam postávajú domáci s koňmi, prevážajúci turistov. My sme sa poučení dopadmi covidu radšej poistili a dohodli s našim hostiteľom vopred. Lenivci majú možnosť nasadnúť na tieto ušľachtilé tvory už v dedine. My ale radšej po vlastných, šetriac géliky na tekuté zážitky.
Prechod riekou na koňoch je neopísateľný zážitok. A keď vám jeden z partie to štvornohé zviera zlomí, na jeho slová sediac na roztrasenom poníkovi: „Ceco, Ceco, je všetko v poriadku?“ nezabudnete dosmrti. Napriek všetkej citlivosti sveta a lásky k zvieratkám pukáme smiechom, keď sa to chúďa prisámvačku vybralo opačným smerom do hlbokej rieky radšej utopiť, než nosiť stokilového Janka. Ano, Janko zlomil koňa, po fyzickej a mám pocit, že aj po psychickej stránke.
Adrenalínovú skúsenosť a cvičeníčko na pevné bruško čochvíľa vymieňame za sexy-building dolných partií. Čaká nás stupáčik s prevýšením 1 200 metrov. Terén je náročný, a tak s maximálnou opatrnosťou kráčame po stekajúcom potoku. Postupne sa odkrývajúci výhľad na ľadovec kompenzuje každú kvapku potu na tvári a vody v topánkach.
Po necelých dvoch hodinách nám na vrchole padajú sánky. Stojíme nad obrázkom Gruzínskych hôr, presne takých, aké sme si vysnili. Nad krajinou, kde sú vysoké vrcholy potiahnuté sýtozeleným kobercom a lemované ľadovcovými končiarmi.
Nebyť na hrebeňovke už o niečo rušnejšie, kochali by sme sa snáď doteraz. No nič, za spoločnosti pripekajúceho slnka, osviežujúcich horských prameňov a skupín turistov z rônych kútov sveta, klesáme do cieľa: prvej otvorenej krčmy.
Ushguli
Podľa pôvodne navrhnutého trailu by sme mali tretí deň končiť v dedinke Iprari. Ale keďže nie je čas strácať čas, my sme si túru o deň skrátili a do Usghali sa ešte ten podvečer nechali doviesť taxíkom. Ušguli je tiež malebé a ospevované vysokorské mestečko. Naše ❤ však napĺňala vernosť k Adishi, a tak ju prebehneme za necelú hodinku a viac než na výhľady sa sústredime na bojovú úlohu zohnať odvoz do Thbilisi, vzdialenej 8 hodín cesty. Teda, to sme si aspoň mysleli.
Kdeže len sme nabrali dojem, že sa na nás vrhnú desiatky šoférov minivanov ako v Mestii? Netušíme! Bez hotovosti (rozumej bez vychladeného pivka) zisťujeme, že tu žiadne auto nemáme. Keď nám barbanka dohadzuje kamaráta s osobákom pre celkom 6 ľudí za 900 gelov, smrkáme nad odmietnutou výhodnejšiou ponukou Igorka.
Zúfalo chodíme od domu k domu a za pomoci posunkovej reči pátrame, či niekto len tak náhodou nemá dodávku a nechce si zašoférovať 8 hodín tam a 8 zase naspäť. A predstavte si, na konci dediny niekto len tak náhodou prikývol. Vraj stačí počkať 3 hodiny, kým vypraví hostí. Podľa jeho červeni v tvári však chudák pravdepodobne rátal minúty do vytriezvenia. A zarobené koruny.
Poučenie: Naše čítanie v google mapách zase nemá obdoby. Naspäť sa vraciame po tej istej ceste cez Ipriri až do Mestie. Čo znamená, že sme poslednú zástávku mohli kľudne vypustiť a presun si asi tisíc ráz uľahčiť.
Poučenie 2: Naozaj ale už naozaj nikdy neveriť google mapám, odhadujúcim cestu do Thbilisi na 8 hodín. Žiadna taká NEEXISTUJE! Tá reálna trvá 12 hodín a s miestnymi šoférmi je to otázka života a smrti.
Nasledujúcu noc si štafetu najväčšieho dna podávala Maťa s Fifťom, ktorý sa topil v horúčkach pravdepodbo ne z úpalu a ktomu v extrémne prehratiom aute. Maťka si svoje odtrpela na sedačke-nesedačke bez operadla, nepohodlnom prešévanom poťahu a bez priestoru na nohy.
No, už po Vietname sme si s Fifťom povedali, že sme docela prestrelili a precenili svoje sily, a že by sme sa z toho mali poučit. HOVNO. Stale rovnako jebnutí, akurát teraz sme do toho zainteresovali aj ďaľších ľudí. Prečo? Lebo po 4 dňoch fakt, ale že fakt náročných hike-och, po 25 kilometroch v nohách a prevýšením 1200 hore a dole, sme sa naložili do dodávky na 12 hodín, kde nie že nefungovala klimatizácia, tam nešiel ani len vetrák. Bad idea.
O 4 ráno nás čakalo ďalšie prekvapenie – oznámenie, že šofér už nevládze a máme počkať ďalšie auto, valiace sa po nás z opačnej strany. No ešte že sú tu všetci kšeftári jedna veľká rodina! Po pár hodinách utrpenia, problémoch s padnutým stromom, hľadania bankomatu, neznestiteľne hlasnej hudby a šoféra ktorý sa chcel cez tú hudbu nepretžite prekrikovať, sme neveriacky o 9 ráno vstúpili do hlavného mesta.
A čo s načatým dňom? Spať určite nie!
