Výstup do Manaslu base camp-u je dobrovoľný ale ego ma silné slovo a my aj napriek hrôzostrašnej mape, zobrazujúcu trasu, ideme. Zo Samagaun do Manaslu base camp je to len 5,5km z toho je 1,5 km rovinka a na ďalších 4km človek vystúpa z 3400 do 4800mnm, 1400 výškových metrov na 4 km je cca 35% stúpanie. NON-STOP #challangeaccepted.
Úvodná rovinka je romantická, taká predohra: sviečky, večera, aký si mala deň, ach bože aká si dnes krásna.. predohra pred niečím brutálnym.. brutálnym análnym znásilnením partičkou čiernych Nigérijcov. Hneď na úvodných 50 metroch stúpania sa skupinka trhá: Peťo v uniku, Ceco v 200 závese, niekde na konci horizontu Marek ..a Fifťo, pri ňom rátame, že ho pozbierame po ceste naspäť (každopádne chalan sa hecol a došiel, aj keď sám nevie ako). Kopec je prudký, žiadne rest pasáže, chodník je na veľa miestach zničený zosuvom pôdy a snehu, ľadovcové rieky erodujú pôdu aj naše odhodlanie pokračovať.
Výstup na Manaslu Base Camp (4800 m n. m.)
Po prvom kilometri stúpania už nestretáme žiadnych ľudí, proste odpadli a vzdali to. Prečo? Scenár je vždy rovnaký, za každým pomyselným vrcholom, každým horizontom, nasleduje ďalších, 50m , 100m, 200m, stále ďalší a ďalší vrchol v pozadí prudkej hory. Horské slnko je ostré ale nie ostrejšie ako vtieravé myšlienky to vzdať, otočiť to späť do dediny, dať si pivo a oddychovať… lenže čo potom ? Pivo by už nikdy nechutilo ako predtým, erekcia by vytratila a spolu s ňou aj dôvod žít. A tak šľapeme, a ego doluje z nôh posledné zvyšky síl v nádeji, že vrchol je už blízko. Hovno, happy end sa nekoná. Ďalšia veľká kríza prichádza keď sa zem a hlina mení na sneh, premočený a namrznutý sneh. Šmýka sa. Šmýka sa fakt dosť a už tak náročne stúpanie zvyšuje svoju obťažnosť. Sneh vypaľuje oči a berie aj posledné kúsky orientácie v priestore. V 4700mnm sú na každý výdych potrebné dva nádychy, pretože vzduch je riedky ako naša stolica z dal-bath setu, ústa suché a popraskane ako svedomie Roberta Fica.
A to najlepšie prichádza nakoniec, posledné prevýšenie pred vrcholom je takmer vertikálne, 5 metrová kolmá stena snehu, za ktorou čaká Manaslu base camp. Ceco ju zdoláva s Peťovou pomocou a spoločne si hrkútajú posledných 100m na vrchol. Po asi 20 minútach sa na horizonte pod vrcholom objavuje Marek s guidom, a hneď z príchodu nám ukazuje čo si o dnešnom treku myslí. 15 minút za ním sa objavuje Fifťo, a my tak všetci chápeme, že na urážky a posmešky nie je vhodná situácia, Fifťo by to aj tak nepochopil a ani by si to nepamätal ako výstup na Laguna69 v Peru. Keďže sme vyrážali ako posledný #dikyFifto, ale predbehli sme všetky skupinky smerujúce na vrch, prichádza povinný photoshooting, selfies, skupinovky, pre nás, pre agency, pre mamu a hlavne pre svetový mier. Par záberov s dronom, čúranie do snehu a balíme.
Zostup a večerný oddych v Samagaun
Cesta dole má značne iný charakter. Šúchame sa po zadku dole kopcom, padáme do snehu, fotíme sa, smejeme. Endorfíne zo zdolaného vrcholu píšu viac než prvá čiara v piatok večer hneď po druhom pive. Po ceste míňame skupinky, ktoré ešte len smerujú na vrchol prípadne to vzdali a len sa fotia a užívajú si himalájske ľadovce.
Tá romantická rovinka pod kopcom sa teraz zdá nekonečne dlhá, tak si ju Ceco kráti sraním v lese a Peťo kúpaním v ľadovcovej rieke. V dedine nás už čaká vychladená Ghorka, teplá sprcha, teplý Fifťo aj teplý Apple pie. V miestnej 5* kaviarni skúšame nepálske víno a.k.a slivovica s čajom -> vypadá to rovnako, chutí to rovnako, kope to rovnako. Nejebali sme sa pomerne rýchlo a lacno a tak sú spomienky z večere viac než útržkovité a hmlisté. Čakajú na nás 2 dosť nudné dni, takže čau čau nazdar a spať.
