Tieto dva dni sú podľa mňa úplne zbytočné a kladne by sa dali napchať do jedného alebo aj vynechať. Ok, človek je rozjebatý po Base Camp-e, to áno ale veď na to tam išiel. Do Samdo (z 3500 do 3850) prichádzame cca za 2,5 hodiny veľmi, veľmi easy trekom, ubytovaní sme už pred obedom. Elektrika je na prídel a zaplatený internet aj tak nefunguje, takže FAKT nie je čo robiť. Ísť spať nemá zmysel lebo potom človek nezaspí večer, dedina ma cca 10 domov, takže prechádzková káva a snickerska ako hlavná naplň dňa je cca na 30 minút. Pokiaľ človek netrpí zrovna výškovou chorobou tak sa nudí. Je to až smutne ako je myseľ posadnutá neustálou pozornosťou, vnemom, ruchom, digitálnym displejom a internetom. Ticho (až na Marekove prdy) a vlastne myšlienky vedia byt občas too hard to handle a hory ukazujú aj svoju druhú tvár. Cca o 4 zachádza slnko, je zima, prší, človek počíta minúty do večere aby mal dôvod ísť spať. Keďže nás čaká prechod v 5100mnm, Ceco vypúšťa pivo, nikto tomu nechce veriť a guide konečne nemá nočné mory z „One more Ghorka please“.
Prechod do tábora Dharamsala
Nasledujúci deň nás čaká prechod do Dharamsala, čo je záchytná „dedina“ – camp pred výstupom na Larkya Pass. Prevýšenie 600m na cca 9km nie je nič náročné… aspoň papierovo. Ztuhnuté svaly, ob-deň svalovica z výstupu na Manaslu Base Camp sa hlási o slovo a tak sa nekráča úplne jednoducho. Teda okrem Peťa, ten ide jak lokomotíva a po príchode do Dharamsala si ešte obehne okolité kopce, pofotí sa s kozami a tak nejak mu je stále malo, vecne nedorobený chalan. Každopádne v Dharamsala sme už o 11ctej , pred obedom. Camp tvoria unimobunky, také tie robotnícke, plastové, na zemi sú uložené palety vystlaté zatuchnutou perinou. V jednej bunke spíme štyria a Ceco začína chápať, že zrovna tie Marekove prdy budú ten menší problém. V campe nie je ani elektrina ani internet a spoločenská miestnosť je na časenky podľa obeda / večere. Slnečné počasie sa mení rýchlo na chladne a daždivé a nám neostáva nič iné len sa túliť v spacákoch a čakať .. čakať .. a čakať.
Čakanie na výstup na Larkya Pass
Každá hodinu trvá ako tri a tak si robíme výlet na čaj do miestnej zemľanky kde sa spoločne najebávajú guidi zo všetkých skupín čo smerujú taktiež na vrchol. Ceco v tajnosti kupuje nepalsky rum, snad na vrchole neostaneme na dry. Poobedie je fakt dlhé, čas sa vlečie ako semeno po teplákoch, Fifťo lezie všetkým na nervy a vrchol večernej zábavy je výber príchute proteínu do raňajšieho shake-u. Volí čokoládový a na noc si dáva vanilkový, aspoň budú jeho prdy lepšie voňať. Nevoňali. Smrdeli rovnako. Noc bude (aj bola) náročná, ale ráno bude náročnejšie.
