Do Bhimtang prichádzame medzi prvými, takže ešte máme teplú vodu na sprchu, prvú po 3 dňoch. To je ta dobrá správa. Ta zlá, že opäť nefunguje elektrina a ani internet. Keďže sme dorazili opäť už pred 12ctou, čaká nás ďalšie dlhé a chladné popoludnie. Počasie sa v priebehu 15 minút mení z katalógového do pondelkovej cesty do prace. Zima, dážď, tma. Rád by som napísal niečo zaujímavé ale naozaj nie je čo Človek sa nudí, nezachraňuje to ani pravidelná každo-hodinová Ghorka trip do miestnej reštaurácie, myšlienky na civilizáciu sú vtieravé, otrávia myseľ veľmi rýchlo a človek sa fakt teší na ďalšie ráno, lebo bude posledné. Fifťov annoyment level dosahuje maxima a spolu s Peťom závidíme Marekovi, že letí domov sám. V tomto rozpoložení sa človeku už ani nechce háďat o kktinách a tak mieri na citlivé miesta. Podarilo sa. Tichá domácnosť až do nasledujúceho rána a nezachráni to už ani vláknina z bio šalátu na večeru.
Zostup do Tilche a príchod k jeepu
Kombinácia 2 pív „na spanie“, vysokej nadmorskej výšky a absencia hygieny v rozkroku majú za následok, že človek konštante potrebuje na WC, lenže vonku je zima, a tma keďže nejde elektrina, a v posteli je teplo a bezpečno a tak človek odďaľuje čúranie až kým mu prvá kvapka nepresakuje cez predkožku. Prvý tento boj prehráva Ceco. Niečo o pol 5 ráno vybieha z chatky a budí tým Mareka a hlasitým močením aj Peťa vo vedľajšej chatke. Po raňajkách sa ako vždy čaká na Fifťa, ktorý už po 42 krát vybaľuje a zabaľuje celú tašku. Stratený prípad. Každopádne veľmi skoro ráno prekonávame mýtickú hranicu 3000mnm a s ňou sa lúčime aj s Fifťovým zombie silent módom a spolu s Peťom udávajú vysoké tempo, ktorému nechcú stíhať ani guidi. Trek je pekný, mínus 2000 výškových metrov kosodrevinovým lesom, chládok, prijemný vzduch, občas ľudia, myšlienky na civilizáciu, chill. Z pozitívneho vibe-u nás vytrháva len Cecovi ochkanie, včerajší prudký zostup, mu zarazil necht pod kožu na palci, miesto sa zapálilo a začalo hnisať. Ceco si tak hike „moc neužíva“ a každým krok krivá viac a viac. Do finálnej dediny ostáva ešte 5km a 400 výškových metrov. Good luck man. Cestou pribúda viac a viac známok civilizácie a my v diaľke vidíme dedinku Tilche, kde nás čaká jeep, ktorý nám ukrojí pol dna nudného šlapania a na ďalší deň ušetrí 4 hodiny smerom do Káthmandu.
Posledný vysunutý most ponad rieku v poslednej dedine. Pocity pri jeep-e, koncovom bode nášho hike-u sú spočiatku rozpačité, hlava si ešte poriadne neuvedomuje, že už je po TOM, v tele stále pumpuje kortizol a adrenalín a do nostalgickej nálady nás dostáva Peťove: “Ach do piče chalani, už je koniec ☹” V hlave nám znie “Winners take it all” od Abba telom sa rozlieva zaslúžený pocit z dobre vykonanej práce. Pamätná fotka pri jeep-e a šupaj smer hotel.
Adrenalínový off-road jeepom do Besisahar
Treba uznať, že cesta z Tilche do Besisahar bola čerešnička na konci tohto výletu. Kľukatá, do skláteného kamenistého svahu vyhĺbená a vyvŕtaná cesta, kde z pravej strany auto lízalo vyčnievajúce a popadané skaly a z ľavej strany balansovalo centimetre od prudkého niekoľko sto-metrového svahu nekonečného hlbokého údolia, ktoré nám poskytovala fakt famózne výhľady a panoráma. Nebyť Fifťa čo bol tesne od toho aby si nagrcal do topánok a Cecovej spuchnutej a viac než obvykle smradľavej nohy, bola by to fakt adrenalínová nádhera. Cesta lemovala aj prvé tri dni Annapurna treku, takže sme mali možnosť provnať, aspoň z časti, oba treky. Po ceste nas čakala posledná misia, nepálsky med z divých horských včiel, ktorý ma halucinogénne a silne erektilné (aspoň podľa Cecových skúseností) účinky. Keďže sa chýlil koniec sezóny aj na turistiku aj na zber medu boli sme nútení pýtať sa dom od domu a až pri cca 10 pokuse sa na nás usmeje štrbavá teta a ukazuje nám jej posledné zásoby. Vytriasame posledné drobné čo nám ešte ostali a berieme dva litre, lebo Fifťo má rád psychedeliká a Cecovi už asi tak nestojí. Každopádne do Besisahar prichádzame tesne pred zotmením, hrnieme sa do hotela, sprcha, hovno, večera, malá oslava s guidom a nosičmi, pri ktorých Ghorka tiekla potokom a tak sa chalanom ušlo štedré „spropitné“ za dobre vykonanú prácu počas celého tripu. Keďže sme konečne v civilizácii, korzujeme ešte par barov na hlavnej ulici a celkom prijemne najebaní ulíhame spať.
Návrat do Káthmandu a chaos na letisku
Cesta do Káthmandu nasleduje skoro ráno, keďže večer odlietame, nie je času nazbyt. Vzdialenosťou je to cca 90 km , Google mapy ukazujú 3 hodiny a guide sa len ticho usmieva, pretože vie, že ani náhodou. Krajina je rozmanitá, hory striedajú zelené lúky a malebné dedinky, no betónová cesta je skôr výnimka než pravidlo. Výdatné dažde noc predtým menia už tak rozbitú hlinenú cestu na off-road blatom, rozvodneným blatom kde by mal problém sa vyhrabať aj tank ruskej výroby. Šofér robí čo môže, ale aj tak máme všetci pocit, že pešo by to bolo možno rýchlejšie. Záchrana v podobe kamenistej cesty s kúskami betónu prichádza cca po 3 hodinách a my tak dorážame do Káthmandu niečo pred 3tou, cca po 7 hodinách cesty #amen.
Keďže všetci, aj keď nie spolu, odlietame pred polnocou, zvyšok dňa si už len prebaľujeme veci, motáme po meste a míňame posledné peniaze. Čo však určite stoji za zmienku, je letisko. Autobusová stanica v Krupine je na tom lepšie než táto paródia na medzinárodný terminál. Letisko je pomerne veľké, je tam kurva veľa ľudí a o to väčší chaos tam vládne. Pri odbavení batožiny vás pošlú sledovať vaše veci pozdĺž pásu, aby ste mali istotu, že sa fakt odišli a nikto ich neukradol. Odletová hala je fakt bonus, na jednom mieste čaká niekoľko tisíc ľudí jak ovečky na porážku, sú tam presne dve info tabule a nula obchodov. Nič akože Nič a tak keď si konečne sadáme do lietadla, sme radi, že to už máme celé za sebou.
Tak, čau čau a nazdar! KONIEC.
