Tak a je to tu. Deň D, na ktorý sme sa pripravovali posledné nie dni, ale mesiace, minimálne mentálne. Budík ani nebol potrebný, kortizol a adrenalín v krvi, plný mechúr a hlavne naprdený smrad v unimobunke nenechali človeka v spánkovom režime veľmi dlho. Priznám sa, že si z toho rána veľmi nepamätám, bol som ojebaný ako Procházka po KO od Pereir-u, ale pamätám si, že bola zima, ukrutná zima, aj že som sa nasilu vysral lebo riskovať sračku niekde na pol ceste na vrchol som nechcel (opäť) riskovať. Zvyšok rána 3am, ostáva však zahalený ako Marekov sklon k homosexualite.
Precitol som pri prvom stúpaní keď Fifťa posadilo na zem a rozdýchaval závrate. Kombinácia únavy, raňajok a prudkého stúpania v 5000mnm bolo na jeho 0% body fat telíčko priveľa. Pauzu uvítal aj Marek, ktorý si stúpanie na vrchol „neužíval“ už od úvodných metrov. Navzdory počiatočným problémom, sme sa dokázali zaradiť do kolóny ostatných úbožiakov, ktorí si to po tme razili k prechodu Larkya pass. Kolóna sa trhala a zhusťovala, vždy v závislosti podľa toho, koho chytila sračka z výškovej choroby. Chodník bol úzky, po stranách len prudký svah, sračky boli náhle a intenzívne, takže veľa ľudí nemalo na výber a muselo vykonať potrebu priamo na chodník alebo tesne vedľa neho a tak ľudia, zo spolupatričnosti zastavili a jednoducho sa pozerali iným smerom. Heavy metal a sračka si nevyberá.
Na vrchole Larkya Pass (5 106 m n. m.)
Na vrchol prichádzame niečo okolo 8 ráno, po 5 hodinách kamenistým a zasneženým terénom pripomínajúci skôr odvrátenú stranu Mesiaca než Nepál. Počasie je zamračené, žiadna modra obloha ani katalógové slniečko. Silené úsmevy, alebo skôr grimasy, nám na tvárach vyčaruje len Cecov rum, ktorý by sa chuťovo nehodil ani do koláču ale percentá v tejto výške fungujú 5x silnejšie a 2x rýchlejšie a tak pri povinnom photo-shootingu pózujeme ako skúsene modelky z Milano fashion week-u. Na moje prekvapenie, ľudia sú organizovaní a slušní, nikto sa nepredbieha, nezavadzia a tak foteníčko prebieha pomerne rýchlo a nenútene, to asi preto, že tam nie je skupinka izraelských neandertálcov. Cvak Cvak a čau.
Adrenalínový zostup do Bhimtang
Zostup začína pozvoľna, pozorujeme okolité 8000covky, potľapkávame sa po pleciach ako sme to zvládli a celkovo si užívame pocit zaslúžene dobre vykonanej práce. Guidi postupne a skúsene vyťahujú kovové návleky, na čo sa im Ceco smeje, že na čo. Idiot na to ale čoskoro doplatí. Sklon kopca sa rýchlo mení z mierneho na strmú kurvu, miestami kolmú sviňu. Z pevnej pôdy sa prechádza do šmyku na mokrom snehu, z rovnej cestičky do cik-cak serpentín. Nohy dostavajú zabrať, ide sa cez patu do špičky, topánky kĺžu a chôdza pripomína skôr Break-dance competition z poslednej letnej Olympiády. Hore sa ide na piču ale dole ešte horšie.
Z tohto sebe vražedného poklesu nás zachraňuje globálne otepľovanie, keď už v relatívne vyššej nadmorskej výške ustupuje sneh šotoline a záchytný bod Gurungseni, kde zastavujeme na pravidelnú dávku dal-bath set-u. Do Bimthang nám ostáva ešte niečo cez 8km prudkým poklesom, a tak sa skupinka trhá a každý absolvuje túto časť trasy svojim tempom, so svojimi myšlienkami a predstavami o sebe samom.
