Káthmandu a prvý kontakt s Nepálom

Prečo Nepál a prečo Manaslu Circuit?

Nepál, pretože Everest is the limit, po Peru a 4700m Salkantay trek-u už veľa možnosti neostávalo, vojna v Európe, vojna v Iráne, prevrat vo Venezuele, proste tých možností až toľko nebolo a Nepál bol v merku už dlhšiu dobu, hlavne tam je lacno a stále surovo.

Prečo Manaslu? V súčasnosti sú v Nepále v podstate len 2 možnosti (pri ktorých je šanca na úmrtie malá): Annapurna alebo Manaslu. I keď je Annapurna highest point cca o 250m vyššie než Manaslu a ma zrejme aj krajšie výhľady, je už dosť z-popularizovaná, komerčná a hlavne pohodlná… splachovacie WC po celu dobu treku je dosť nuda, klasika ktorá neurazí ale ani pri nej človek nepohoní. Manaslu Circuit trek je otvorený len par rokov, je potrebný guide a povolenie, treky sú ešte rozjebané, ubytovania sú ešte na mnohých miestach len v procese, a cele je to ešte také surové-nedovarané jak Fifťov párok, proste autentické. Nechceli len odškrtnúť ale chceli sme ísť na doraz, čo sa nakoniec aj podarilo, viac než úspešne a bolestivo.

Manaslu Circuit sa da ísť 6-8-10-12-14-18 dní ale keďže Marek a Fifťo sú uplakané pohodlné šalátové princezné, museli sme vybrať 10 dňovú variantu, aby sa slečnám nekrútila hlávka nad 3000mnm a mali dosť času sa aklimatizovať na nadmorskú výšku.. long story short, hlávka sa im aj tak krútila, dychčali jak kobyla pre pôrode a “vôbec som si to dnes neúžil” bolo počuť častejšie než dal bath with extra egg. I keď, pôvodný zámer, ísť len v teplej dvojici: Ceco + Marek, keďže Fifťo s jeho 0% telesného tuku je nad 3000m zbytočná záťaž, zombie, o ktorého sa treba starať, pribral sa do štvorice Peťo, ktorý má na miesto stehien 2 dieselové generátory ukradnuté z lokomotívy z ZOS Vrútky a väčšinu času sme mu videli len prdel v diaľave. Keďže guide je povinný a povolenia tiež, bolo potreba nájsť agentúru, ktorá tieto treky zabezpečuje, cena VS recenzie Vs služby => Discovery World trekking. Ešte pred príchodom do Nepálu prebehlo školenie, verifikácia dokumentov, poistení, leteniek a celý proces bol dostatočne detailný, chalani vedeli čo robia a cele to malo úroveň.

To čo nemalo úroveň bolo letisko v Káthmandu, celý vízový proces a východ z letiska, preto NAOZAJ je lepšie si urobiť víza ešte pred príletom #painintheass.

Káthmandu

Naše cesty sa, ako vždy, stretávajú až vo finálnej destinácii. Tento krát to bolo náročnejšie, keďže na pozadí tejto cesty sa odohrávala Trumpova Americko-Iránska vojna a prelety medzi Európou a Áziou boli značne nestále a hlavne drahé na prebookovanie zrušených letov. A tak sa aj stalo. Ceco prilietal z polročného hosťovania v Thajsku, Marek z týždňovej dovolenky vo Vietname ale Fifťo a Peťo si to odjebali za všetkých, keď im 24 hodín pred odletom zrušili Let Praha Dubaj Káthmandu a museli kupovať za 800e novú letenku. Každopádne všetci sme úspešne dorazili a trip mohol začať.

Káthmandu, teda aspoň to centrum kde sme sme mali deň voľna bolo na indické pomery vcelku čisté ale kvalita ovzdušia bola v tope a hustota smogu spôsobovala viditeľnosť maximálne na 1km, nebo bolo šedé a zo slnka bolo vidieť len obrysy a tak sme mali šancu si zaspomínať na časy covid-ové s rúškami na našich tvárach. Po raňajšom brífingu ohľadom tripu v agentúre Discovery World treking, kde sme si zapožičali spacáky a páperové bundy, sme sa vydali na nákupy. Pri kvalite a cenách v miestnych trekových obchodov sme až ľutovali, že sme si nejaké veci vôbec niesli z Európy a nenakúpili všetko tu: Svetové značky v európskej kvalite za dvadsatinu ceny, a tak po troche zjednávania kupujeme mikiny, termoprádlo, gate, tričká za 5-7 euro. Po nákupoch vysmädlo a keďže pivo sa samé nevypije a Tinder nevykliká, zvyšok dna sa venujeme úž len alkoholizmu a túžbe po láske.

Centrum Káthmandu je chaotické, uličky úzke, nekonečný zastúp motoriek, aut, kráv, bicyklov, masy ľudí bojujúcich na každej križovatke o prežitie a aj napriek tomu je cele svojim spôsobom organizované a pohlcujúco ukľudňujúce. Prechádzku mestom absolvujeme každý po svojom. Kasthamandap a Durbar Square, taký Staromák Káthmandu sú povinne zastávky každého turistu ale late Ghorku si vychutnávame až pri Shree Gha Vihar. Posledná pred-tripová večera prebieha v Yala Cafe & Coffee Shop, kde sa zhodujeme že je to popiči reštaurácia a my nešetríme ani jedlom ani pivom.

Upotená prdel autobusová: z Káthmandu do Machakhola

Spánok je nekladný, plytký, nepomáhajú ani Marekove tiché prdy, ktoré v pravidelných intervaloch vypúšťa zo svojich zhnitých útrob. Myseľ vie, čo telo čaká najbližších 10 dní, a že tých prepitých 6 mesiacov v Thajsku asi nebola najvhodnejšia príprava do osem tisícových Himalájí. Budík o 5 ráno, posledná teplá sprcha, nasilu hovienko a odchod na autobusovú stanicu. Cesta vedie popri rieke, a ak som predtým hovoril, že Káthmandu je čisté, beriem späť. Úplná žumpa, smradľavý humus, želatína, ktorá s vodou už nemá nič spoločne. Autobusová stanica nevypadá o nič lepšie a my sa modlime nech aspoň autobus nesmrdí ako Cecove nohy. Modlitby sú vyslyšane a aj keď je autobus síce starší než my štyria dokopy, je relatívne čistý tak ako aj zvyšok miestneho osadenstva, ktoré s nami cestuje do Machakhola, dediny kde končí „cesta“ a začína trek.

Dedina je vzdialená len 90 km ale ja po prvých kilometroch začínam veriť guidovym slovám, že pôjdeme minimálne 10 hodín. Ak niekomu vadila kvalita D1, tak tu by sa rituálne obesil. Tesne za Káthmandu končí asfalto-betónová cesta a začína prašný offroad, veľa krát predbiehame už iný predbiehajúci autobus a tak sa v jeden moment vedľa seba ocitá až 4-5 vozidiel. Šofér sa s celým autobusom delí o svoj playlist indických folk-ľudových songov a atmosféru dotvára v uličke sediaci 70 ročný dedko čo má v taške dve živé sliepky, ktoré mu v pravidelných intervaloch utekajú a serú po celom autobuse. Ceco je v autentickom vytržení a zvyšok posádky pičuje s ubolenými zadkami nad klimatizovaným jeep-om, ktorým sme si mohli cestu skrátiť o celé 4 hodiny.

Prvé zoznámenie s dal-bath set-om a sracou dierou počas obednej pauzy neprebehne úplne hladko. Kvalita jedla zrovna neladí s Marekovou a Fifťovou predstavou a Cecove problémy nasmerovať svoje hovienko v podrepe do diery na dvoch stúpačkách značia jasné problémy aj v budúcnosti. Každopádne cely autobus oceňuje našu snahu na každej zástavke vypiť miestne zásoby piva a náš guide si začína uvedomovať že „One Ghorka please“ ho bude budiť zo spania ešte veľmi dlho po konci tohto výletu. Po viac než 10 upotených hodinách konečne prichádzame do Machakhola a skladáme veci v Mt. Everest Hotel & Lodge. Rýchla sprcha, brífing na ďalší deň, objednávka večere, 8 pív, posledný záchveve internetu a ide sa spať.